Po uverejnení príspevku Ten správny počet sme dostali do ústredia Ligy dva maily, ktoré podnietil tento príspevok. Ďakujeme, že ste nám napísali. Sme presvedčení, že ich zverejnenie bude obohatením a povzbudením pre každého, kto si ich prečíta. (Príspevky sú redakčne krátené.)
Milé OZ LPP ,
ďakujem Vám za povzbudzujúce myšlienky, ktoré nám ponúkate na čítanie. Chcem sa aj ja s Vami o pár svojich podeliť, najmä po prečítaní posledného čísla Novín LPP.
Sme rodinka so 6 deťmi tu na zemi a jedným v nebi. Dnes majú 17, 15, 13, 11, 9, 4 roky... Pri každom čerstvo zistenom tehotenstve aj mňa trápila vždy otázka, ako túto skutočnosť príjmu rodičia, príbuzní...aj manžel.…
„Kedy budete mať ďalšie?“ 
Poznali sme sa už ako tínedžeri na základnej škole. Manžel bol miništrant, ja som patrila do skupinky dievčat, ktoré každý týždeň upratovali kostol v našej dedine. Boh naše cesty skrížil práve v tomto farskom spoločenstve. Niektorí chlapci sa na podnet vtedajšieho pána farára rozhodli založiť hudobnú skupinu, ktorá by hrala pri bohoslužbách a iných aktivitách v kostole. Manžel hral na gitare, ja som spievala a postupne som zabezpečovala aj všetky organizačné záležitosti spevokolu. Jedným z našich prvých vystúpení bola práve vianočná jasličková slávnosť. Len tak mimochodom, bolo to v čase totality na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia.
Naše medové týždne po svadbe prešli rýchlo. Prišlo vytúžené prvé dieťa. Čoskoro po ňom druhé. Toľko radosti. Pri bežných starostiach (dojčenie, nočné vstávanie, prvé zúbky, teploty, prechladnutia) nám naše deti prinášali veľa potešenia. Stačilo sa jednému z nich pozrieť do jeho veselých očí. Jeho úsmev a silný stisk okolo krku nám vynahrádzal všetku námahu a starosti. Neskoršie prišli vrúcne bozky, úplná dôvera a malé rúčky, ktoré vtláčali do našich veľkých dlaní. Takto sme začali spolu kráčať mestom, prírodou i životom.