Keď sme pred časom zistili, že čakáme štvrté dieťatko, nebolo to pre nás príjemným prekvapením. Neplánované tehotenstvo nás zaskočilo. Vtedy sme mali dve dcérky v predškolskom veku a vytúženého 9 mesačného syna Filipa. No a k tomu rozostavaný dom.
V tú jeseň sme takmer každú sobotu pracovali na stavbe domu. Bolo tak aj koncom októbra, robili sme omietky na hrubo. Práca na dome šla dobre, ešte zopár úprav a lešenie sa môže rozobrať. Filipko, ktorý mal takmer rok, sa zo záujmom pozeral na všetky činnosti okolo. Niektorí z chlapov sa už lúčili. Podali ruku aj tým, ktorí rozoberali lešenie. Zrazu len bolo počuť výkrik: „Pozor, lešenie!“ To sa začalo…
Naše medové týždne po svadbe prešli rýchlo. Prišlo vytúžené prvé dieťa. Čoskoro po ňom druhé. Toľko radosti. Pri bežných starostiach (dojčenie, nočné vstávanie, prvé zúbky, teploty, prechladnutia) nám naše deti prinášali veľa potešenia. Stačilo sa jednému z nich pozrieť do jeho veselých očí. Jeho úsmev a silný stisk okolo krku nám vynahrádzal všetku námahu a starosti. Neskoršie prišli vrúcne bozky, úplná dôvera a malé rúčky, ktoré vtláčali do našich veľkých dlaní. Takto sme začali spolu kráčať mestom, prírodou i životom. 
„Kedy budete mať ďalšie?“