Keď sme pred časom zistili, že čakáme štvrté dieťatko, nebolo to pre nás príjemným prekvapením. Neplánované tehotenstvo nás zaskočilo. Vtedy sme mali dve dcérky v predškolskom veku a vytúženého 9 mesačného syna Filipa. No a k tomu rozostavaný dom.
V tú jeseň sme takmer každú sobotu pracovali na stavbe domu. Bolo tak aj koncom októbra, robili sme omietky na hrubo. Práca na dome šla dobre, ešte zopár úprav a lešenie sa môže rozobrať. Filipko, ktorý mal takmer rok, sa zo záujmom pozeral na všetky činnosti okolo. Niektorí z chlapov sa už lúčili. Podali ruku aj tým, ktorí rozoberali lešenie. Zrazu len bolo počuť výkrik: „Pozor, lešenie!“ To sa začalo nebezpečne nakláňať a padať. Tí, čo boli na ňom, rýchlo zoskakovali dolu. Zrazu sme zostali stáť ako zmeravení, lebo lešenie padalo rovno na kočík. Odohralo sa to v zlomku sekundy. Chlapi, ktorí boli nablízku, sa snažili padajúce lešenie odkloniť čo najďalej od kočíka. Lešenárska trubka 6m dlhá padla tesne vedľa Filipka, udrela ho po ruke a rozpárala na jednej strane kočiar. Nechceme ani domyslieť, čo sa mohlo stať, keby tyč padla pár centimetrov vedľa. Po chvíli sa Filipko upokojil a prestal plakať, my sme zostali stáť s úprimným „chvála Bohu, nič sa nestalo“.
No zároveň „chvála Bohu, že sa stalo“, a to v našom vnútri. Bola to jasná Božia reč. Krátko pred touto udalosťou sme boli obaja na sv. spovedi a úprimne vyznali i ľutovali, že sa nám ťažko prijímalo štvrté dieťa v tak krátkom časovom odstupe po Filipovi. Manželka v tom, čo sa stalo Filipovi, videla najskôr Boží trest, no ja som videl nie trest, ale prejav veľkej Božej lásky k nám. Uvedomil som si, že Pán prijal naše pokánie a odpustil nám a nechal nám aj to štvrté dieťatko. Veď ak sme chceli zatiaľ len tri deti, či nám nemohol Pán zobrať práve tohto najmladšieho vyproseného syna?
Dnes máme štyri zdravé deti, najmladšia Anežka je slniečkom celého domu. Ďakujeme Bohu za tento dar aj za jeho lekciu, že On je Pánom života. Vieme, že každé dieťa, aj to neplánované, či je nám to práve vhod, či nevhod, je veľkým Božím darom a nesmieme ním pohŕdať. Chcel ho tu Boh a od nás čaká, aby bolo prijaté, milované a chcené. A tak ešte raz: Bohu vďaka!“
manželia Peter a Mariana