Je to už hodně dávno, co se mě sestřenice zeptala, jestli nevím, jaký je ten správný počet dětí, který by měl katolík mít. Byla krátce vdaná, já mladá a svobodná – nevěděla jsem. To téma jsem do té doby neřešila. Tak jsem si řekla, že to zjistím. Vyptávala jsem se a zjistila, že prý tři děti – jedno pro Pána Boha, jedno pro vlast a jedno pro jistotu, kdyby něco... Ta odpověď se mi moc nezamlouvala a tak jsem si řekla, že bych mohla zjistit, jak to měli v životě svatí.   
    No, zjistila jsem zajímavé věci: sv. Zdislava (tehdy ještě blahoslavená) měla děti 4, sv. Tomáš…

Čítať ďalej

Mária a Jozef sú rodičia – netypickí. Mária síce je biologickou mamou, ale dieťa nesplodila s mužom. Jozef je plnohodnotným otcom, ale nie biologickým. Od vekov sú prototypom tých, ktorí sú rodičmi nie pre okamih splodenia či pôrodu, ale predovšetkým pre zodpovednosť za budúcnosť dieťaťa, výchovu, starostlivosť, odovzdávanie lásky.

V LPP sa stále viac stretáme s túžbou po dieťati. Zrejme to súvisí s narastajúcimi problémami s plodnosťou. Sme si vedomí, že Pánom a Darcom života je Boh. Niekoho pozve k rodičovstvu tým „obyčajným“ spôsobom. A niektorých povolá k rodičovskej úlohe aj inak. V každom prípade je materstvo i otcovstvo povolanie. Dnes myslím na všetkých tých, ktorí dostali dar a povolanie prijať dieťa, ktoré…

Čítať ďalej

Nedávno sme boli s manželom počas našej krátkej spoločnej dovolenky v skanzene. Pozerali sme si domčeky a v nich miniatúrne izbietky. V strede domčeka bola kuchyňa (kachle a trochu miesta matke na varenie). Vľavo izba, kde spali všetci – deti, manželia, ale i starí rodičia. Vpravo bola už len malá komora – kde uskladňovali náradie, mútili maslo, alebo čistili strukoviny. 

Pri prezeraní si malej izby s jednou, či dvomi posteľami mi napadla myšlienka. Hneď som sa spýtala manžela: „Kedy a ako tí manželia intímne žili? Kde si vyznávali lásku a plodili deti?“ Usmial sa, pobozkal ma a povedal: „Tak všelijako, vonku v senníku, v lese …“ Manželské intímne chvíle boli vtedy asi naozaj vzácne.

V dnešnej…

Čítať ďalej

     Je to už několik desítek let, co jsem z úst gynekologa slyšela:“ Jste těhotná. Tak co, necháme TO?“ Byla jsem šokovaná. S tím jsme nepočítali. Plánovali jsme sice před svatbou, že chceme mít větší rodinu, ale ne tak rychle po sobě – půl roku od předešlého porodu. Nevím, co jsme si tenkrát vlastně mysleli, ale symptotermální metodu jsme neznali a ta tenká brožurka o PPR (tehdy jediná dostupná v celé republice) nám evidentně nestačila. Ale v té chvíli jsem věděla jediné – že TO je naše dítě, které nechci zabít, i když jsme jeho příchod neplánovali. Můj rozum to věděl, ale srdci to trvalo ještě…

Čítať ďalej

Poznali sme sa už ako tínedžeri na základnej škole. Manžel bol miništrant, ja som patrila do skupinky dievčat, ktoré každý týždeň upratovali kostol v našej dedine. Boh naše cesty skrížil práve v tomto farskom spoločenstve. Niektorí chlapci sa na podnet vtedajšieho pána farára rozhodli založiť hudobnú skupinu, ktorá by hrala pri bohoslužbách a iných aktivitách v kostole. Manžel hral na gitare, ja som spievala a postupne som zabezpečovala aj všetky organizačné záležitosti spevokolu. Jedným z našich prvých  vystúpení bola práve vianočná jasličková slávnosť. Len tak mimochodom, bolo to v čase totality na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia.

Keď sme začali spolu chodiť, mali sme len 17 rokov. Bolo to tŕňom v oku nielen jeho…

Čítať ďalej