Som si istá, že mnohí si pri pohľade na tento obrázok, ktorý bol pripojený k predošlému článku Najdôležitejšia je láska povedia:
Tak toto nie! Je síce pekné, čo pani píše, že je spokojná a šťastná, ale ak má byť toto PPR, symptotermálna či aká metóda, tak ďakujem pekne: spávať v chlieve alebo kurníku, natlačení s deťmi v jednej miestnosti, dokonca v jednej posteli... otrhaní, aby nám zatekalo do domu... Veď to je nakoniec často tak: kto ešte dnes verí prirodzeným metódam, dopadne rovnako. Bez vzdelania, s kopou detí, ktorým nemôže dať, čo potrebujú... a ešte sa tým chváli?
No prv ako sa stotožníme s takýmto postojom, zastavme sa na chvíľočku.
Obrázok nechce propagovať neporiadok, biedu a nezodpovednosť. Autor v ňom vystihol niečo iné: spokojnosť. Napriek všetkým okolnostiam je rodinka na obrázku spokojná. Dokonca všetci spia. Naraz, spolu. Deti pri rodičoch, majú ich na dosah. Sú prítomní. Napriek chudobe nie sú frustrovaní a nespokojní.
Myslím, že autor obrázka chcel ukázať súdržnosť rodiny v podmienkach, ktoré nie sú dobré či vhodné – a že v akejkoľvek situácii je láska, ktorá drží rodinu pokope, viac ako čokoľvek z toho hmotného.
Iste, obrázok je „preexponovaný“ – veď nikto z nás si neplánuje mať v jednej izbe a jednej posteli deti, rodičov aj zvieratá. Ale o to tu nejde. Ide o niečo hlbšie, o niečo viac. Neznamená to stotožniť sa s akousi pasivitou: pri PPR aj tak vždy niečo zlyhá – metóda alebo človek, čo už, budeme mať deti jedno po druhom a nejako bude, hlavne sa majme radi.
Pisateľka z predošlého článku nie je nahnevaná, že PPR „nevyšlo“ (nevieme, prečo otehotneli prvý raz neplánovane, hoci sa snažili po kurze praktizovať STM). Ale o to nejde. Svojím svedectvom nám chce povedať, že plánovanie nie je v PPR tým najdôležitejším. Nejde to o to, aby sme mali všetko pevne v rukách – i keď sa snažíme a je dobré byť zodpovední. Oni plánovali a život ich postavil pred iné výzvy. A dnes vidí, že dostali viac, ako by si sami vedeli predstaviť.
Niekedy naozaj až s odstupom času vidíme, že Boh má vždy pre nás nový štart. Možno zistíme, že sme neplánovane otehotneli – nech to už bolo objektívnou „chybou“ alebo nie, veríme, že dieťa nikdy nie je chybou. Od chvíle, ako Boh dal „svoju pečiatku“ na nový život, dáva nám všetko potrebné, aby sme ho milovali a mohli dobre vychovať. Neznamená to, že nám vezme starosti, ktoré zodpovednosť za rodinu prináša. Ale dá nám silu byť spokojní, milovať a vytvoriť milujúcu rodinu.
Naša láska, pohoda, spokojnosť... totiž nezávisí od materiálnych podmienok, ani od dosiahnutého vzdelania, ani od toho, či sa naplnili naše plány a predstavy. Iste každý z nás pozná rodiny, ktoré majú dostatok, a predsa u nich nevládne láska. Nie je tam „dobre“. A ani viacdetná rodina neznamená automaticky, že deti sa budú vedieť podeliť a že budú súdržní, že tam bude láska.
Vnútorná spokojnosť pramení z odovzdanosti – čo znamená prijať aj zmenu vlastných (dobrých, pekných) plánov. A konkrétne pri PPR nebudeme šťastní a spokojní, ak nám pôjde len o dosiahnutie toho plánovania, len o to, mať všetko vo svojich rukách. Ide o to, aby sme vedeli seba aj svoje plány vložiť do Božích rúk.
Pozrime sa ešte raz na ten obrázok. Boh je s nami a chce nás naplniť svojou láskou. Či žijeme v chudobe alebo dostatku, dôverujme mu. Veď náš cieľ nie je len tento život. Kristus vstal z mŕtvych a pripravil nám miesto. Náš cieľ je prísť k nemu – a nie sami!
Mária Schindlerová