Sú to už tri roky, ...

čo som naposledy dojčila naše štvrté dieťa. Teraz pod srdcom nosím piate a onedlho si ho prvý krát priložím k prsiam. Veľmi sa teším na tento okamih. Viem, že to nebude niekedy ľahké vzhľadom na to, že dojčenie nie je len láskyplné pritúlenie dieťaťa, ale zároveň zaberá matke aj veľa času. Je to hlavne v prvých týždňoch. Ešte si spomínam na tie prvé dni našich detí, kedy po zvyknutom „stereotype“ prišli dni „chaosu“, starostlivosti o naše bábätko. Na jednej strane som chcela toľko času venovať bábätku, na druhej mi často tiekli slzy trápenia, že už nemôžem venovať toľko času starším deťom. Vtedy však ešte ani jedno nechodilo do školy a teraz už chodia traja, čím sa starosti o školské úlohy znásobili. Ale to trvalo len tie prvé dni – týždne. Nakoniec sme to zvládli a viem, že to zvládneme zas. Veď pri dojčení sa dajú čítať aj rozprávky, skúšať a kontrolovať domáce úlohy, rozprávať i modliť sa. Konečne som mala čas pri večernom dojčení aj na modlitbu, pri ktorej hlavne naša posledná dcéra každý deň zaspávala. I keď bola väčšia a už som ju nedojčila a nemohla zaspať, modlila som sa pri nej a ona hneď zaspala.
Prečo toto všetko píšem?
V poslednom čase stretávam veľmi veľa mamičiek, ktoré sa tak ľahko vzdávajú toho krásneho pocitu – kŕmiť svoje dieťa na svojej hrudi. Je mi veľmi ľúto, keď deti ktoré tak veľmi túžia po matkinom mlieku i po cítení jej vlastného tela radšej dostanú cumlík, čaj, alebo sú nosené na rukách, len aby ešte vydržali bez jedla. Mamičky sa potom sťažujú, že mlieko nemajú, alebo ho majú riedke – lebo dieťa pýta jesť každú hodinu. Že sa v noci nevyspia, lebo vstávajú tri až štyrikrát, zatiaľ čo kamarátkine nedojčené spia celú noc. Alebo, že mlieka majú málo, lebo ani ich matka nedojčila, a pritom ich vôbec, alebo veľmi málo prikladajú. Mrzí ma, že veľa mamičiek je takých, ktoré boli o dojčení poučené a predsa nemali odvahu bojovať, alebo sa zľakli prvého plaču dieťaťa a už ho dokrmovali umelým mliekom. Sama na sebe viem, že stačí len tak málo – pevná vôľa.
Prvé dve deti som dojčila kultúrne (každé dve hodiny, čaj, cumeľ) a darmo som potom plakala, keď po pol roku mi prsník zamenili za fľašu. Ďalšie dve som dojčila ekologický a vydržali sme to vyše dvoch rokov. Nebolo to vždy ľahké. Prvé dni som všetko robila úchytkovo. Nebolo dôkladne upratané, uvarené a deti naozaj nemali prečítanú večernú rozprávku. Ale i táto obeta priniesla úrodu a všetko som si časom vedela zadeliť. No Boh ma skúšal ďalej. Naše bábätko rástlo a okolo svojho prvého roku bolo také vychytralé, že v noci jedlo viac ako novorodenec. Bola som nevyspatá, niekedy nahnevaná. Ale aj to prešlo a aj iné krízy. Spoločne sme sa naučili obetovať, ovládať, prispôsobovať. Nebojte sa straty času, ktorý strávite dojčením. Nebojte sa, že niekedy sa zdá, že nič nestíhate. Obetujte i nepohodlné spanie i časté „otravovanie“ so slovami „mama daj“. Boh raz nebude hodnotiť Váš uprataný dom, nestihnutú večeru, ale vašu obetu, lásku a čas odovzdaný vaším deťom.
Nedávno som bola na sv. omši, kde kňaz požehnával bábätká v matkinom lone. Požehnal i to moje a pošepol mi do ucha: „ODVAHU“.
Odvahu mamičky! Dojčite svoje dieťatko, tak ako vám to odporúčame, tak ako kedysi dojčili i naše prastaré mamy. Uvidíte, že to zvládnete a čas ktorý obetujete svojmu dieťatku vám ono stonásobne splatí.

Zuzana Košťálová