Pred nejakym časom som od vás dostala rady, ako postupovať pri odstavovaní počas tehotenstva - náš takmer 2-ročný Stanko bol totiž od mliečka veľmi závislý, zaspával na prsníku a vyžadoval kojenie aj niekoľkokrát v noci i cez deň. Ešte raz, vďaka za rady. Podelím sa s vami, ako to celé dopadlo.
Nič som nechcela robiť nasilu, tak som to definitívne odstavenie
odkladala a odkladala, dúfajúc, že keď budem mať menej mlieka a aj on
bude starší, bude to ľahšie. Isté známky tomu nasvedčovali - napríklad
sa sám od seba prestal budiť na kojenie 2-3 hodiny po zaspatí, ako to
vždycky robieval, ale vydržal spať aj 5 hodín v kuse. Pripisovala som
to znížením množstva mlieka.
Na odstavenie som ho dlhší čas pripravovala. Snažila som sa častejšie si ho pritúliť a pohladkať, aby zistil, ze mliečko nie je nevyhnutné pre pocit istoty a bezpečia. Celkom to fungovalo, on sa túli rád, a s oblubou ma chytá za uši (kmásať a šklbať samozrejme nedovolím; náušničky nenosím). A práve moje uši zohrali pri odstavovaní klúčovú úlohu.
Postupne sme sa dostali do štádia, že mu niekedy v noci miesto mliečka stačilo chytiť moje uši a pritúliť sa ku mne. V ďalšej fáze (ktorá trvala iba týždeň) bol schopný počas zaspávania na môj pokyn pustiť prsník, chytiť mi ucho, pritúliť sa a takto zaspať. Avšak ešte stále bol niekedy nadránom prisatý aj hodinu - s prestávkami, keď mi držal ucho - kým sa naozaj zobudil a bol schopný vstať.
Vtedy som dostala trombózu ( v 16 tyzdni tehotenstva). Bolesti v ľavej slabine, šíriace sa do ľavej nohy, spôsobili krívanie, pričom ma každý krok bolel. Nemohla som sa ani poriadne vystrieť, po pár metroch mi noha tuhla, musela som si oddýchnuť. Obvodná lekárka môj stav najprv charakterizovala ako radiculitidu (problem s nervom v chrbtici) a neurológ, za ktorým ma poslala, sa s ňou stotožnil. Ako tehotnej mi rontgen, ktorý jediný mohol túto diagnózu potvrdiť, nerobili. Keďže analgetiká ani iné lieky v tehotenstve brať nemôžem, tak ma akurát poslali na rehabilitáciu. Na fyziatricko-rehabilitačnú ambulanciu som prišla asi o týždeň (keď treba vydržať a samo to prejde, tak musím niečo vydržať). Medzičasom mi noha velmi opuchla, chodilo sa mi ešte ťažšie, i keď to tuhnutie nohy ustúpilo. Bolo jasné, že to musíme riešiť a že to "samo" asi neprejde. Rehabilitáciu mi nedali žiadnu (našťastie), do cievnej ambulancie, kde mi diagnostikovali rozsiahlu flebotrombózu, som sa dostala týždeň a pol po objavení prvých ťažkostí s nohou.
Odvtedy si raz za deň pichám Clexane 80 (nejaký heparín na rozpustenie krvnych zrazenín). Je to nezlučitelné s kojením, ale cez placentu neprechádza a v tehotenstve sa teda môže užívať. Tak sme boli nútení Stanka zo dňa na deň úplne odstaviť.
Po návrate z cievnej ambulancie som Stanka poslednýkrát uspala na prsníku. Pichla som si prvú injekciu, manžel využil spánok malého a išiel do práce doniesť si nejaké veci, aby mohol robiť doma (samu ma veru nechcel nechať, ale nebolo to nadlho). Stanko sa však zobudil skôr, ako sa on vrátil. A samozrejme, pýtal si mliečko. Poplakali sme si ani nie pol hodinu, potom sa nechal utíšiť mojim spevom a prijal vysvetlenie, ze mamke sa mliečko pokazilo od chorej nohy. A to bolo všetko. Odvtedy vždy, keď si pýtal mliečko (spomenul si aj po 2 týždňoch od odstavenia), stačilo mu, ked sa ku mne pritúlil a chytil ma za uši. Zaujímavé je, aké sú tie uši dôležité. Bez nich by to nešlo. Našťastie, ocko má uši tiež.
To hladké vynútené odstavenie je priam neuveriteľné. Zázrak je aj to, že sa to udialo naozaj v pravom čase - týždeň skôr, nebodaj mesiac, a mali by sme s tým oveľa väčší problém. Stanka som dojčila takmer dva roky - chýbal k tomu už iba mesiac.
Teraz som v 24. týždni. Opuch dávno ustúpil, noha nebolí, môžem bez problémov chodiť. Ešte pár mesiacov si budem pichať injekcie. Dokedy, to neviem. Pred pôrodom sa lieky asi vysadia, možno po pôrode mi dajú nejaké tabletky (Orfarin). Ale nevidia dôvod, že by som nemohla dojčiť, takže sa nesmierne teším. I keď oveľa dôležitejšie je, aby Clexane nášmu dieťaťu neublížil. Nemal by, ale predsa nejaké riziko tu vraj je, ako u všetkých liekov. Každé ďalšie tehotenstvo už budem preventívne na liekoch (dúfam, že mi to ešte lekári povolia).
Hormonálnu antikoncepciu mi už teraz nikto nepredpíše, čo mi samozrejme vôbec nevadí. Koľko je takých žien čo HAK nemôžu, asi ich nie je až tak zanedbatelne málo, a HAK naozaj môže ohrozit život.
S pozdravom
Zuzana Bezakova
Na odstavenie som ho dlhší čas pripravovala. Snažila som sa častejšie si ho pritúliť a pohladkať, aby zistil, ze mliečko nie je nevyhnutné pre pocit istoty a bezpečia. Celkom to fungovalo, on sa túli rád, a s oblubou ma chytá za uši (kmásať a šklbať samozrejme nedovolím; náušničky nenosím). A práve moje uši zohrali pri odstavovaní klúčovú úlohu.
Postupne sme sa dostali do štádia, že mu niekedy v noci miesto mliečka stačilo chytiť moje uši a pritúliť sa ku mne. V ďalšej fáze (ktorá trvala iba týždeň) bol schopný počas zaspávania na môj pokyn pustiť prsník, chytiť mi ucho, pritúliť sa a takto zaspať. Avšak ešte stále bol niekedy nadránom prisatý aj hodinu - s prestávkami, keď mi držal ucho - kým sa naozaj zobudil a bol schopný vstať.
Vtedy som dostala trombózu ( v 16 tyzdni tehotenstva). Bolesti v ľavej slabine, šíriace sa do ľavej nohy, spôsobili krívanie, pričom ma každý krok bolel. Nemohla som sa ani poriadne vystrieť, po pár metroch mi noha tuhla, musela som si oddýchnuť. Obvodná lekárka môj stav najprv charakterizovala ako radiculitidu (problem s nervom v chrbtici) a neurológ, za ktorým ma poslala, sa s ňou stotožnil. Ako tehotnej mi rontgen, ktorý jediný mohol túto diagnózu potvrdiť, nerobili. Keďže analgetiká ani iné lieky v tehotenstve brať nemôžem, tak ma akurát poslali na rehabilitáciu. Na fyziatricko-rehabilitačnú ambulanciu som prišla asi o týždeň (keď treba vydržať a samo to prejde, tak musím niečo vydržať). Medzičasom mi noha velmi opuchla, chodilo sa mi ešte ťažšie, i keď to tuhnutie nohy ustúpilo. Bolo jasné, že to musíme riešiť a že to "samo" asi neprejde. Rehabilitáciu mi nedali žiadnu (našťastie), do cievnej ambulancie, kde mi diagnostikovali rozsiahlu flebotrombózu, som sa dostala týždeň a pol po objavení prvých ťažkostí s nohou.
Odvtedy si raz za deň pichám Clexane 80 (nejaký heparín na rozpustenie krvnych zrazenín). Je to nezlučitelné s kojením, ale cez placentu neprechádza a v tehotenstve sa teda môže užívať. Tak sme boli nútení Stanka zo dňa na deň úplne odstaviť.
Po návrate z cievnej ambulancie som Stanka poslednýkrát uspala na prsníku. Pichla som si prvú injekciu, manžel využil spánok malého a išiel do práce doniesť si nejaké veci, aby mohol robiť doma (samu ma veru nechcel nechať, ale nebolo to nadlho). Stanko sa však zobudil skôr, ako sa on vrátil. A samozrejme, pýtal si mliečko. Poplakali sme si ani nie pol hodinu, potom sa nechal utíšiť mojim spevom a prijal vysvetlenie, ze mamke sa mliečko pokazilo od chorej nohy. A to bolo všetko. Odvtedy vždy, keď si pýtal mliečko (spomenul si aj po 2 týždňoch od odstavenia), stačilo mu, ked sa ku mne pritúlil a chytil ma za uši. Zaujímavé je, aké sú tie uši dôležité. Bez nich by to nešlo. Našťastie, ocko má uši tiež.
To hladké vynútené odstavenie je priam neuveriteľné. Zázrak je aj to, že sa to udialo naozaj v pravom čase - týždeň skôr, nebodaj mesiac, a mali by sme s tým oveľa väčší problém. Stanka som dojčila takmer dva roky - chýbal k tomu už iba mesiac.
Teraz som v 24. týždni. Opuch dávno ustúpil, noha nebolí, môžem bez problémov chodiť. Ešte pár mesiacov si budem pichať injekcie. Dokedy, to neviem. Pred pôrodom sa lieky asi vysadia, možno po pôrode mi dajú nejaké tabletky (Orfarin). Ale nevidia dôvod, že by som nemohla dojčiť, takže sa nesmierne teším. I keď oveľa dôležitejšie je, aby Clexane nášmu dieťaťu neublížil. Nemal by, ale predsa nejaké riziko tu vraj je, ako u všetkých liekov. Každé ďalšie tehotenstvo už budem preventívne na liekoch (dúfam, že mi to ešte lekári povolia).
Hormonálnu antikoncepciu mi už teraz nikto nepredpíše, čo mi samozrejme vôbec nevadí. Koľko je takých žien čo HAK nemôžu, asi ich nie je až tak zanedbatelne málo, a HAK naozaj môže ohrozit život.
S pozdravom
Zuzana Bezakova