o dôvere vo svoje mlieko

Moja prvá dcérka Martinka bola obyčajné milé bábätko. Kojila som ju s veľkou radosťou, spokojne takmer do 10 mesiacov.
Keby sa mi Katka, druhá dcérka, nebola narodil taká, aká bola – myslím tým na jej nespokojnosť – nikdy v ;živote by som nebola uverila niekomu, kto by mi tvrdil, že jeho dieťa plače od rána do večera a to celkom bez príčiny. Ale že ju mám, už to uverím, pretože to skutočne tak bolo. V noci spokojne spala, iba čo raz vstala na kojenie. Ale od rána (okolo 6.00 alebo 7.00), keď začala plakať, trvalo to celý, celý deň (s niekoľkominútovými prestávkami, keď spala) až do večera (22.00 - 23.00 hod.). A to som ju celý deň nosila na rukách – nechcela sa ani hojdať v kočíku, neuspokojila sa, keď som ju rozbalila z perinky donaha, čo zvyknú mať bábätká tak rady, nepomáhal cumeľ, med, cukor, ukazovanie okolia pri nosení na rukách, skrátka nepomáhalo vôbec nič. Na toto obdobie veľmi nerada spomínam, i keď je pravda, že časom som na to už takmer zabudla.

A teraz si skúste predstaviť v tejto situácii kojenie. Chodila som po byte s Katkou na rukách s obnaženými prsníkmi, na rukách som ju hojdala, a medzitým som sa ju snažila privinúť k sebe, aby sa prisala. A ona len vrtela hlavou a plakalááá... (To, že v normálnej polohe to nešlo, už ani neuvádzam.) Nečudo, že som si prestala s kojením veriť. Po štyroch mesiacoch som jej prvýkrát dala umelú stravu, ale zázraky sa nediali. Pritom som sa kojenia nechcela celkom vzdať a bála som sa, že keď bude piť z fľaše, už sa k prsníku nevráti, preto fľašu som dávala, len keď som už bola s nervami v koncoch. Skúšala som i odstriekať svoje mlieko do fľaše a tak jej ho podať – v domnení, že problém je hádam len v tom, že sa jej nechce ťahať prsník – márne. Takto v neustálom strese, vo vymýšľaní kadejakých alternatívnych spôsobov „polokojenia", som Katku nakoniec do polo roka odstavila.
Čo chcem povedať, je to, že zmena v Katkinom správaní nenastala ani po prejdení na umelú stravu, že príčinou jej nespokojnosti nebolo to, že by som mala málo mlieka, že by bolo mlieko riedke, alebo niečo podobné, ako sa mi to niektorí z okolia pokúšali naznačiť, a ako som nakoniec uverila i ja. V názve článku som naschvál použila výraz „svoje mlieko", a nie „materské mlieko", pretože určite si niektoré mamičky myslia, že „možno tá a tá kojiť môže, lebo má mlieka viac, lebo ho má lepšie, alebo preto, lebo má väčšie prsia", čo je fakt totálna hlúposť. Ale vy verte, že práve to VAŠE mlieko je pre VAŠE bábätko najlepšie. Ja som sa o tom presvedčila, pretože aj pri Sunare „cirkus" ďalej pokračoval.

A čo k tomu plaču?
S Katkou som bola viackrát u lekárky, mala urobené vyšetrenie na bacil, brala jeden čas aj lieky na zlepšenie trávenia mliečka, robila som jej rôzne čajíky proti nadúvaniu, dokonca som bola u troch ľudových liečiteľov v nádeji, že niekto nám pomôže (odstrániť to naše ľudové „z očí"), žiaľ nič. Buď naša medicína ešte nie je na takej úrovni, aby sa dalo zistiť to „niečo" záhadné, čo Katke bolo, ale najskôr to bude takto: Katka je veľmi, veľmi živé dieťa, a už od malička chcela vystrájať, len ju ešte telo neposlúchalo, a tak bola z toho veľmi nešťastná. Zlepšenie prichádzalo postupne, pomaličky, ako Katka rástla. Bolo to každý deň, každý mesiac o čosi lepšie – ako začala sadať, loziť, chodiť… Chodiť začala veľmi skoro – od 9 mesiacov – a hneď, presne na 9 mesiacov, tancovala, držiac sa postele, na melódiu z magnetofónu. Čo k tomu dodať – dobre, že je to takto. Dnes má už takmer 3 rôčky, a ja som Bohu veľmi vďačná za to, že mi ju dal.
 
Záver z toho by bol asi takýto: V žiadnom prípade si neprestaňte v kojení veriť, berte kojenie ako úplnú samozrejmosť – je to to najlepšie, čo môžete svojmu maličkému drobčekovi dať. A hoci sa vyskytne nejaký problém (i ja som mala zapálený prsník, niekoľko laktačných kríz, a v neposlednom rade nepokoj svojej Katky), zo všetkých síl sa snažte neprestať. Stojí to za to. Veď si spomeňte vy, ktoré ste už kojili: Môže byť pre matku niečo krajšie?
Ing. Mária Drabová / február 2002/