Dokument druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, v preklade Radosť a nádej (GS), uvádza niektoré faktory, ktoré majú manželia zvažovať pri rozumnom plánovaní počtu detí. Manželia majú prihliadať „jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, ktoré sa už narodili alebo ktoré sa môžu narodiť v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi“ (GS 50). Text dokumentu nikde nenasvedčuje, že ide o vyčerpávajúci zoznam. Možno si však všimnúť, že skoro všetky spomenuté faktory by sme mohli odvodiť od dvoch spomínaných dimenzií manželstva – jednota manželov a plodenie a výchova detí. Preto všetky dôvody, ktorú sledujú dobro manželstva, a zároveň ich manželia považujú za nezlučiteľné s ďalším bábätkom, predstavujú vážne dôvody na vyhnutie sa počatiu.
Okrem tohto kritéria možno na základe textu GS vyvodiť druhé kritérium. GS učí, že manželia majú pri zvažovaní počtu detí brať do úvahy aj dobro „občianskej spoločnosti a Cirkvi.“ To naznačuje, že spravodlivé dôvody pre oddialenie počatia nemusia vyplývať iba z rozumného posúdenia celkového dobra rodiny. Boh nepozýva kresťanských rodičov iba k poslaniu splodiť čo možno najväčší počet detí, o ktoré sú schopní dobre sa postarať, fyzicky, psychicky, duchovne či materiálne. Áno, niektorí manželia môžu mať k tomu špeciálne povolanie a dar od Boha. Avšak iní manželia môžu byť Bohom povolaní k iným vznešeným a urgentným povinnostiam v službe Cirkvi a spoločnosti. Preto ak dôvodom pre oddialenie počatia je úmysel odpovedať na špecifické povolanie, do ktorého Boh manželov volá, a ktoré manželia považujú za nezlučiteľné s ďalším počatím, ich dôvod je vážny.
Pozorný čitateľ si všimne, že obe kritéria v sebe zahŕňajú subjektívny element rozlíšenia, či daný vážny úmysel (dôvod) je zlučiteľný s ďalším dieťatkom. Nezlučiteľnosť niektorých dôvodov s ďalším dieťatkom je pomerne jasná (napr. v prípade ohrozenia zdravia ženy), v iných prípadoch (napr. emocionálna pripravenosť partnerov, finančná situácia, atď.) je posúdenie nezlučiteľnosti už menej jednoznačné. V tomto duchu možno chápať aj vetu že „konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia“ (GS 50).
Nerozumná extrémnosť v postojoch
Z týchto princípov možno odvodiť aj postoje, ktoré nesprávne ponímajú vážne dôvody. Príznačná pre tieto postoje je určitá nerozumná extrémnosť. V prvom rade ide o postoj, ktorý by sme obrazne mohli nazvať „nerozumná sporivosť.“ Tento postoj zahŕňa medzi vážnymi dôvodmi veľmi triviálne, egoistické dôvody, sledujúce vlastné pohodlie a prospech. Keďže takéto dôvody nevychádzajú z úmyslu realizovať skutočné dobro manželstva, nemožno ich považovať za vážne. Aj keď súčasná doba má skôr problém s „nerozumnou sporivosťou“, možno stretnúť aj opačný postoj tzv. „nerozumnej štedrosti“. Tá považuje za vážne dôvody len veľmi extrémne životné udalosti, ako je napríklad život ohrozujúca choroba či extrémna chudoba. Hoci učenie Cirkvi povzbudzuje manželov k štedrosti, takéto radikálne chápanie štedrosti nevyžaduje. Nakoniec treba ešte spomenúť postoj, ktorý úplne odmieta akékoľvek rozumné plánovanie počtu detí. Tento postoj zastáva názor, že aj keď existujú vážne dôvody pre oddialenie počatia, nie je správne sa o to usilovať, pretože tým manželia manifestujú slabú dôveru v Božiu prozreteľnosť. Takéto chápanie Božej prozreteľnosti je však problematické, pretože zabúda na to, že Boh nám daroval rozum a slobodnú vôľu, aby sme v živote konali rozhodnutia, za ktoré budeme niesť zodpovednosť. Áno, každé naše konanie sa má riadiť Božím plánom, ktorý treba v živote hľadať a realizovať. To však neznamená ignorovať rozumné dôvody. Keď Ježiša pokúšal diabol, aby skočil z Jeruzalemského chrámu, odvolávajúc sa na Božiu prozreteľnosť, Ježiš mu odpovedal: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (porov. Lk 4, 12). Dokonca aj HV 10 hovorí, že ak sa rodičia rozhodnú prijať väčší počet detí, nemajú to robiť na základe odmietavého postoja plánovať, ale „po rozumnej úvahe“.
Táto esej sa pokúsila objasniť kritéria, na základe ktorých možno v súlade s učením Cirkvi rozlíšiť, čo je a čo nie je vážny dôvod pre oddialenie počatia. Vážne dôvody či okolnosti plynú nie len z rozumného rozlíšenia celkového dobra rodiny (duchovného, emočného, fyzického či materiálneho), ale aj z duchovného rozlíšenia špecifického povolania, ku ktorému Boh, okrem plodenia a výchovy potomstva, povoláva manželov.
Branislav Kuljovský
Redakčná poznámka: Príspevok je krátený a zverejnený so súhlasom redakcie webovej stránky zastolom.sk. Celý článok nájdete na: https://zastolom.sk/co-je-co-nie-je-vazny-dovod-na-oddialenie-pocatia/