Vyrastal som na dedine v tradičnom rodinnom prostredí. Počas stredoškolských štúdií som začal pociťovať náklonnosť k bývalej spolužiačke zo základnej školy. Začali sme sa častejšie stretávať a tráviť spoločný čas, či už na mládežníckych festivaloch, zábavách, alebo pri spoznávaní vysokohorského prostredia, pokračovalo to počas vysokoškolských štúdií, až to vyústilo do sviatostného zväzku. Svadbu sme mali po sedemročnom vzťahu a pol roka po zásnubách, ktoré nám pán farár navrhol v kostole. Pred svadbou som mal jeden sen, ktorý som si vtedy nevedel vysvetliť. Snívalo sa mi, že s manželkou budeme mať dieťa, ale to dieťa nebude moje. Zobudil som sa celý spotený, ale vtedy som tomu nechápal. Po svadbe sme sa nanovo do seba zaľúbili, dokonca viac ako predtým a prežívali sme nielen medové týždne, ale doslova roky. Prístup mojej manželky k nášmu manželstvu mi postupne otváral ďalšie horizonty a nové pohľady na život. V prvom rade silný patriotizmus, ktorý bol presadzovaný v mojej rodine a o ktorom som si myslel, že je správny, som nemohol uplatňovať, nakoľko navrhla, že budeme robiť všetko spolu. Zo začiatku mi to nesmierne prekážalo, ale postupne sa ukázalo, že to Pán stvoril odlišné pohlavia a odlišný pohľad muža a ženy na životné situácie má svoj význam pri hľadaní riešenia. Veľmi nám k tomu pomáhala spoločná modlitba a to, že sme navzájom všetko prerozprávali.
Mal som život pred sebou a naivne som bol presvedčený, že ho mám pevne vo svojich rukách, pretože dovtedy sa mi plnili všetky moje predsavzatia, plány a túžby. Od začiatku sme chceli mať veľa detí, s ktorými sme sa chceli deliť o svoju lásku a opateru. Čas však ubiehal ako voda a deti neprichádzali. Po dvoch rokoch sme zmenili gynekologičku a nový doktor nás konečne začal posielať na vyšetrenia. Okrem toho sme sa začali zoznamovať s Billingsovou ovulačnou metódou. Keď sme zistili že u nás nefunguje, začali sme praktizovať symptotermálnu metódu. Znovu sme zmenili gynekológa, keďže tento nám povedal, že už urobil, čo mohol. Zároveň nás veľmi zraňoval prístup niektorých lekárov, ktorí nám ponúkali umelé oplodnenie, čo sme jednoznačne odmietali. Za vyšetreniami sme precestovali stovky kilometrov. V tom čase sme absolvovali všetky dostupné vyšetrenia na Slovensku, ale aj v Ústave pre matku a dieťa v Prahe – Podolí. Všade nám vychádzali dobré výsledky a odporúčania – čakať, alebo to obísť cez asistovanú reprodukciu. Odporúčali nám nestresovať sa a venovať sa koníčkom. Zmenili sme teda bývanie – presťahovali sme sa a osamostatnili. Manželka dala v práci výpoveď, keďže dovtedajší stres sa začal prejavovať na jej zdraví. Po čase si našla nové zamestnanie, urobili sme krásne záhony v záhrade, ktorým sa začala venovať, absolvovali sme včelársky kurz, začali sme včeláriť, zohnali ovečky, zajace, kurčiatka a snažili sa prejsť na voľnejší režim.
Toto obdobie by som charakterizoval ako takú sínusoidu, raz sme boli hore, kedy sme sa tešili z ďalšieho dorastajúceho folikulu a správne nastaveného cyklu, či inokedy dole, keď sa dve vytúžené čiarky na teste neobjavovali, príp. okolie, či dokonca najbližší svojimi radami a poznámkami zraňovali. Na spoločenských oslavách sa často preberali detí, museli sme strpieť monológy o pôrodoch, výchove a sťažnostiach na detí, pričom našu bolesť srdca nikto nechápal. Tak sme si vždy len medzi sebou skonštatovali, čo by sme my a podobné páry dali za ten dar mať deti, vychovávať ich a byť účastní všetkých tých premien a to bez reptania… Najťažšie to bývalo na jar, keď sa všetko prebúdzalo k životu a taktiež v období vianoc.
V tom čase sa mi dostala do rúk kniha od Johna Eldredgeho Cesta túžby. Veľmi ma nadchli autorove myšlienky, že ak mám v srdci túžbu, tak treba za ňou ísť. Nám sa však zdalo, že ako keby sme Boha našimi neustálymi prosbami stále otravovali. Veď predsa sám musí vedieť čo chceme, či potrebujeme. Eldredge však tvrdil, že za túžbou treba ísť. Preto som začal uvažovať, či by mohol byť Boh bol taký tvrdý, žeby mojej manželke a mne dal do srdca túžbu a nedoprial ju naplniť? Veď by stačilo aby ju zobral a bolo by všetko O.K. Ale ona tam bola a nedala pokoj… Okrem toho sme vo svojom vnútri cítili obrovské množstvo lásky s ktorou sme sa chceli podeliť. Nakoľko v tom čase bolo pramálo informácii na slovenských internetových stránkach o neplodnosti, hľadal som aj na zahraničných.
Raz počas jednej z mnohých bezsenných nocí som natrafil na stránku rehoľných sestier Sv. rodiny z Nazareta v Krakowe, kde som sa dozvedel, že sa u nich v kláštore konajú sv. omše za bezdetné páry a kto chce môže im napísať svoje úmysly, pričom ich zahrnú do sv. omše. Tak som im opísal našu bolesť a oni ju zahrnuli do prosieb, pričom nám poslali aj slová povzbudenia. Toto bolo pre nás ako balzam na dušu. Prišlo to v čase neustálych našich otázok: Prečo?, prečo my, aký to má zmysel? či nepríjemných otázok okolia: Tak kedy? alebo: Poďte si povarovať, nech sa prilepí, až po trápne: Netreba Vám pomôcť? Onedlho prišlo od sestričiek pozvanie na rekolekcie pre bezdetné páry. Manželka sa bála že nebude rozumieť, resp. že tam budeme dvíhať ruky, čo nám v tom čase nebolo blízke. Dohodli sme sa že pôjdeme, ale ak bude niečo, čo nám nebude vyhovovať, alebo budeme cítiť nejaký nátlak, tak odchádzame. Aké milé však bolo naše prekvapenie z tohto stretnutia. Viedol to kňaz, ktorý nám tak podal prijatie, že sme mali pocit jeho srdca na dlani. (Až neskôr sme zistili, že je v problematike doma, lebo jeho sestra tiež nemá deti). Keďže sme tam boli aj ubytovaní, večer sme mali možnosť spontánne si vypočuť ťažké životné príbehy ostatných manželstiev. Nepochopenie najbližších, odsudzovanie, ponižovanie v práci i v rodine, dobré mienené rady, ktoré zraňovali a často aj zložité životné situácie). Začali sme chodiť do Krakowa na sv. omše za bezdetné páry a ďalšie rekolekcie, ktoré sa konali v advente a pôste. Páry, ktoré to organizovali v tom čase (dnes už väčšina z nich majú deti) bola výborná partia a my sme mali to šťastie, že Pán zaviedol naše kroky k nim, aby nám ukázal prostredníctvom kňaza a týchto ľudí, že netreba ostať stáť na mieste.
Bolo to v najťažšom období nášho manželstva, kedy u manželky v práci nastúpil mobbing a bossing od nadriadeného a u mňa zmena pracovnej pozície v zamestnaní zdvihla hladinu stresu vysoko nad optimum (a to nielen mne ale aj mojím kolegom). Liečili sme to spoločnou modlitbou, záhradkou a včielkami, ale naše návštevy Krakowa boli ozajstnou oázou, kde sme načerpávali silu do ďalšieho boja so životom. Najväčšie zmeny spôsobili slová kňaza Artura, ktorý tieto stretnutia viedol a postupne nám ukazoval na príbehoch starého zákona, že bezdetnosť bola vždy súčasťou ľudstva, nie kliatbou, či odčinením za hriechy predkov. Čas očakávania, nádeje, bol v písme vždy časom požehnaným. Je to čas darovaný nám od Pána, aby nás pripravil na niečo veľkolepé. Boh predsa chce vždy pre človeka dobro. A tu nám rozoberal príbehy Abraháma a Sáry, Elkána a Anny, Zachariáša a Alžbety. Pamätám si ako raz pri sv. omši povedal: Prosíte Pána o dieťatko a myslíte si že Pána Boha presvedčíte, ale pozor aby ste nežili vo falošnej nádeji, ono to dieťa skutočne nemusí prísť! V tom momente sa rozplakala väčšina manželiek, čo bola na omši. Následne to ale podrobne rozobral a vysvetlil. Pochopili sme, že Pán Boh nefunguje ako okamžitý vykonávateľ našich prosieb, možno nám namiesto toho dá niečo iné, že dieťa nie je nárok, ale DAR. A čo keď nám Pán ukáže neskôr… „no pozrite, ale ja som mal pre Vás pripravené niečo veľkolepejšie….” Každodenná spoločná modlitba utužuje vzťah a klope na nebeskú bránu…Utkvel mi v mysli kňazov zážitok s jedným zomierajúcim dedom, ktorého zaopatroval na smrteľnej posteli a sa mu zveril…”toľkokrát som Boha vo svojom živote prosil o rôzne veci… nedal mi z nich ani jednu!… Ale dal mi toľko iných vecí, o ktoré som ho nežiadal, že som mu za to nesmierne vďačný!” Snažili sme sa častejšie žiť v milosti posväcujúcej, ktorá je bránou pre požehnania od Pána a otvára cestu do našich sŕdc a našej manželskej láske.
Keď raz Konferencia biskupov Slovenska napísala pastiersky list o bioetike, bol som tak rozčúlený, že som si vyhľadal internetové adresy a na všetky biskupstvá som im zaslal svoju ostrú kritiku za neplodné páry. Ten list bol napísaný tak necitlivo, vtedy som to vnímal až surovo. Jediná cesta pre bezdetné páry bola adopcia, alebo obetovať sa v prospech druhých. Žiadna iná cesta, ani veta o iných metódach, napr. NaPro technológii, ktorá u nás síce bola v tom čase v plienkach, ale predsa a pod.
Niekedy v tom čase som mal znovu sen, kde som videl svoju manželku ako drží na rukách svoje dieťatko v bielej čiapočke (dnes sa také už skoro ani nenosia) Bola niekde vo vysokohorskom prostredí, v pozadí som videl pleso. Povedal som jej ten sen, ale vyhodnotili sme ho ako „prepracovanosť“ Pri vkročení do ambulancie „nášho“ gynekológa som však raz skoro spadol z nôh keď som zbadal identický obraz z môjho sna v jeho ambulancii. Nikdy predtým som nevidel sv. Gianu Beretu Molli na takejto fotke. Neskôr som na nete našiel takúto fotku s dvomi detičkami. Preto sme sa zoznámili s jej životopisom a pribrali ju do „partie orodovníkov“.
Stretnutia v Krakowe spôsobili, že sme v tom čase zmenili štýl našich modlitieb a už sme sa nemodlili za naše dieťa, ale za zväčšenie rodiny a odovzdanie sa do Jeho vôle. V tom čase som pocítil volanie k adopcii. Povedal som o tom manželke, ktorá najskôr nebola na to naladená. Tak sme sa dohodli, že si spravíme kurz a čas ukáže ako sa to vyvinie. Po zápise do kurzu nám tvrdili že v našom kraji je priemerný čas čakania na bábätko cca 2-3 roky. O tomto kroku nevedel nikto iba úzky okruh ľudí, vrátane kňaza, ktorého máme v rodine. Ten nám jedného dňa zatelefonoval, že vezie jednu mamičku, ktorá je tehotná, nemá nikoho a chce ísť na potrat. Rozprával jej o takých pároch, ako sme my, ktoré veľmi túžia po deťoch a nemôžu ich mať. Keďže ale nevedel ako to funguje, tak nám zavolal a plačúcu mamičku nám dal k telefónu. My sme boli z toho poriadne šoknutí a skúšali sme ju ukľudniť. Krátko na to sme ju navštívili v centre pre osamelé a týrané matky. Psychicky bola na tom zle a že sa teda rozhodla že na potrat nepôjde, dieťatko porodí a my si ho adoptujeme. Mali sme však z toho akýsi divný pocit, tak sme sa začali intenzívne informovať ako postupovať. Zistili sme že takýto proces na Slovensku nie je možný, nakoľko by sa jednalo o priamu adopciu a tá je možná len v prípade blízkeho príbuzného. V centre nám však povedali že už bol prípad, keď súd zveril dieťa krstnému rodičovi, ale nikto to nezaručuje…, Každopádne sme v tom videli božie riadenie a mamičke sme sľúbili, že za krstných rodičov pôjdeme. Dostali sme možnosť vybrať meno pre dievčatko keď mamička išla do pôrodnice. Veľmi sa nám páčilo meno Veronika. Boli sme dohodnutí, že nám riaditeľka centra zavolá po pôrode. Celý deň sme doma čakali na telefonát, keď nevolala, zavolali sme p. farárovi či nevie nič, ten práve kľačal na schodíkoch v Lurdoch a akurát sa za nás modlil. Tak sme neskoro večer zavolali riaditeľke. Dozvedeli sme sa že Veronika sa síce narodila už na obed, ale mamička sa rozhodla, že si ju predsa len nechá. Napriek tomu nás jej mama chce za krstných rodičov. Po tomto stresovom čakaní prišli zmiešané pocity, smútok, ľútosť a v mojom prípade aj výčitky Pánu Bohu… Po krstom obrade nám riaditeľka „súcitne“ oznámila že veď predsa u nich je podobných prípadov veľa a teda môžeme byť krstnými rodičmi viacerým až sa to raz podarí. Myslel som si že sa mi asi sníva, že riaditeľka takéhoto centra nemá kúsok empatie vcítiť sa do situácie a zahrávať sa s emóciami. Dlho sme rozmýšľali načo nám bola takáto bolestivá skúsenosť (a to sme ešte nevedeli, čo nás čaká).
Prešiel asi rok, prerábali sme si domček, ktorý sme medzičasom kúpili, keď prišiel telefonát od pani zo sociálneho, že sa narodilo dievčatko a sme už v poradovníku prví na adopciu. Bolo to po piatich rokoch od zápisu do zoznamu žiadateľov a druhom preškolení, pričom sme vždy nanovo riešili či to je tá správna cesta ktorú nám pripravil Pán. S novou nádejou sme vycestovali na úrad, potom do nemocnice, aby sme videli dievčatko, ktoré na nás čakalo. Na vankúšiku malo napísané XY, keďže bolo z utajeného pôrodu. Sestrička sa nás opýtala ako ju pomenujeme. Naša odpoveď bola jasná a hneď tam napísala meno Veronika. Asi po 2 týždňových interakciách, kedy sme sa chodili s dieťatkom zoznamovať a učiť sa prebaľovať, kŕmiť a kúpať mal prísť zase deň D, keď sme si ho mali doniesť domov. V nemocnici bol však akýsi čulý ruch, všetci pobehovali hore dole, nevedeli sa nájsť papiere a nikto nám nevedel odpovedať čo sa deje. Tak sme tam na chodbe stáli znovu s tým zvláštnym pocitom, až som zaklopal na jedny dvere a tam mi povedali, že mamička sa o dieťatko práve teraz prihlásila a teda oficiálne nám to oznámia panie zo sociálneho, potom ako to preverí právnik. Pre nás ďalšia studená sprcha, stiahnuté hrdlá a kopec nevyslovených otázok. Z pôrodnice sme zamierili rovno do nemocničnej kaplnky. Keď som o tom vravel s našimi dobrými známymi (mimochodom tiež bezdetní) ako sme tam v kaplnke kľačali v slzách, pričom som mal pocit, že Pán Boh sa nám smial, povedali mi: Pán Boh sa nesmial, On tam plakal s Vami… Po tejto skúsenosti to bolo pre nás ešte ťažšie. Dovtedy som sa v modlitbe často s Pánom Bohom hádal, resp. mu vyčítal, zatiaľ čo teraz sme skúmali, prečo nás Pán takto skúša a ešte s väčšou pokorou sme sa mu odovzdávali, hoci u mňa ten smútok s hnevom som zatláčal niekde do kúta svojho srdca.
V jedno ráno na nedeľnej omši som si uvedomil že tá nevýslovná túžba po deťoch, ktorú som mal v srdci mi práve odchádza. V duchu som povedal Bohu: „Bože ak sa má niečo zmeniť v našom živote, ak, chceš aby sme adoptovali dieťatko, tak nech je to teraz.“ O tri dni mi z práce zavolala manželka, že ju kontaktovali zo sociálneho s tým, že sa predčasne narodili, predstavte si: DVOJIČKY, chlapec a dievča. O adopcii dvoch detí naraz sme neuvažovali a v prvom momente mi hlavou prebehol náš posledný scenár z pôrodnice. Moja dobrá a mierumilovná manželka si s trpezlivosťou vypočula to, čo malo byť adresované pracovníkom okolo tohto procesu, na ktorých som mal zlosť za necitlivé, a neprofesionálne správanie. Na druhý deň keď sme cestovali na úrad a do pôrodnice mi vraví, že teda vieme že Veronika nám asi nie je súdená, tak dievčenské meno vyberie ona, aby som ja vybral meno pre chlapca. Ja stále ešte nabrúsený som ani nemal chuť na vyberanie mien. Keď však neustále dobiedzala, akosi nevdojak zo mňa vyhŕklo meno Samuel. Meno, o ktorom som pretým nikdy nerozmýšľal a povedal som ho len preto, aby už prestala. Keď sme však prišli na novorodenecké oddelenie a nad postieľkou bolo napísané veľkými písmenami Samuel, mne sa vtisli do očí slzy a celá táto skladačka mi začala dávať zmysel. To sme ešte nevedeli, aký dlhý a ťažký proces to bude, avšak začali sme chápať, že veľký Režisér to mal dobre pripravené. On nás tými dvomi Veronikami pripravoval na týchto dvoch anjelikov. Pochopili sme že keby sme neboli mali tieto skúsenosti, neboli by sme do toho šli. Dokonca nás veľmi zabolelo keď moja mama v deň D, keď sme ich mali zobrať z pôrodnice nás ešte presviedčala nás o tom, aby sme do toho nešli. A zlatý klinec (bolesti) bol, keď sme ich viezli domov, telefonát od otca: „veziete TO?“
Keďže sme tentokrát všetko vsadili na Božiu kartu a potrebovali sme kľud a nie neochotu, či nejaké prekvapivé otázky okolia, tak som povedal Bohu: „Pane doteraz sme sa to snažili riešiť my, teraz to celé rieš Ty! Hneď na to som odfotil drobcov a spolu s krátkou správou o tom že do našej rodiny zavítali dvaja anjelíci, ktorí sa stanú súčasťou našej rodiny, som rozposlal všetkým známym aj neznámym ktorých som mal v mobile. Až neskôr som sa dozvedel akú vlnu telefonátov to spustilo, vrátane blízkej rodiny a senzáciechtivých osôb. Že definitívne budú naše (možno) až o 9 mesiacov, po všetkých súdoch, sme vtedy akosi neriešili, pretože celý tento proces vrátane úradníkov mal v rukách Veľký Režisér a keďže sme mu verili sa nám to už absolvovalo ľahšie.
Pán prostredníctvom týchto detí zmenil aj postoj mojich rodičov, ktorí sa dnes nevedia dočkať návštevy SVOJICH vnúčat. Platí to obojstranne. Deti sú tak živé a milé, že si od prvého momentu získajú priazeň okolia.
Pochopili sme že Pán nás adventným časom bezdetnosti pripravoval pre túto oblasť. Dnes si neskutočne vychutnávame chvíle s deťmi, s nadhľadom počúvame sťažnosti moderných mamičiek a iba sa usmievame pri ich „neskutočných“ problémoch s drobcami. Keby len sčasti vedeli, čo by dali bezdetní rodičia za ich problémy, nikdy by sa nesťažovali. Týmto netvrdíme že je to ľahké, áno je to niekedy aj ťažké, ale s vedomím že dieťa je ničím nezaslúžený DAR sa všetky problémy znášajú ľahšie. Ten čas si vychutnávame, každý deň sa za nich modlíme, ale samozrejme aj za páry bez detí, ktoré sme na našej ceste spoznali a ktorých je na svete čoraz viac. V našom albume nechýba fotka manželky s deťmi na rukách, veľmi podobná dávnemu snu.