Chcela by som sa podeliť s čitateľmi o moje skúsenosti a zážitky, akým spôsobom mi Pán Boh požehnával deti.
Už ako slobodné dievča som mala často zdravotné problémy. Sedem rokov u mňa pretrvávali teploty striedavo až do 39°C. Lekári nemohli zistiť, z čoho tie teploty pretrvávajú. Môj organizmus bol taký oslabený, že choroba napádala ďalšie orgány. Napr.: hrozila mi transplantácia ľadviny, na chrbtici sa mi začal štiepať stavec, kde lekár povedal, že ak ten stavec nevydrží, zostanem úplne ležať. Iný odborník povedal, že nesmiem vôbec spadnúť, lebo by mi mohol prasknúť mechúr, atd. Užívala som aj 25 liekov denne, z čoho som mala o 2 cm zväčšenú pečeň. Boli to pre mňa a mojich rodičov dosť ťažké životné skúšky, ktoré nám posielal náš dobrotivý Boh. No verili sme, že Pán Boh dopustí, ale neopustí. A tak sa aj stalo. Choroby ako prišli, tak aj odišli a žiadna z predpovedí lekárov sa nesplnila. Vďaka Ti, Bože.
Ešte počas týchto chorôb, mala som vtedy 17 rokov, ležala som v Bratislave v nemocnici. Absolvovala som gynekologické vyšetrenie, kde mi lekár povedal, že nikdy nebudem môcť mať deti. Vtedy som ešte nebola rozhodnutá, akým smerom sa bude uberať môj život. No neskôr, keď som spoznala môjho terajšieho manžela, som si začala uvedomovať, že ak sa vydám, naše manželstvo môže byť bezdetné. Preto sme sa s manželom dohodli, že ak nebudeme môcť mať svoje deti, adoptujeme si. Túžili sme obaja po početnej rodine. Po svadbe mi radili, aby som sa o tehotenstvo hneď nepokúšala (mala som vtedy 20 rokov), aby to zle nedopadlo. No my sme nechceli čakať. Povedali sme si, že ak dobrotivý Boh bude chcieť, aby sme mali vlastné deti, tak nám ich daruje, lebo Jemu nič nie je nemožné. Na našu veľkú radosť, otehotnela som po dvoch mesiacoch. Počas tehotenstva som skoro vôbec nič nemohla jesť a aj som veľmi málo priberala. Až neskôr som sa dozvedela, že moja mamička sa veľmi trápila, aké sa to dieťatko narodí. Od šiesteho mesiaca som mala rizikové tehotenstvo. Hrozil mi predčasný pôrod. Ale všetko dopadlo výborne a donosila som chlapca, ktorý vážil 4,15kg. Boh nám tak dokázal, že pre neho nič nie je nemožné. Po roku sme čakali ďalšie dieťatko. Tehotenstvo som zvládla oveľa lepšie. Narodila sa nám dcérka.
Tešili sme sa, že máme dve zdravé deti. No priali sme si početnejšiu rodinu. Mirka mala necelý rok, keď som čakala ďalšie dieťatko. No teraz to Boh chcel inak. Dieťatko odumrelo. Zostala len bolesť a ešte väčšia túžba po ďalšom bábätku. Do pol roka som otehotnela znova, ale Pán Boh si ho aj tentoraz zobral skôr, ako by sa bolo narodilo. Vtedy mi už aj lekári dohovárali, aká som nezodpovedná a nedbalá voči svojim narodeným deťom. Dostalo sa mi veľa opovrhovania a posmechu zo stany zdravotného personálu. Mysleli si, že sme manželia, ktorí z náboženského hľadiska odmietajú antikoncepciu, ale pritom nevedia kedy môže žena otehotnieť. Pri tomto štvrtom tehotenstve to pán Boh zariadil tak zaujímavo, že dieťatko nerástlo, z čoho usudzovali, že plod odumrel. Ale ani po dvoch týždňoch sa plod nezačal rozpadať. Dieťatko vyzeralo ako živé. Keďže to bolo medzi 5-8 týždňom, nedalo sa na našich prístrojoch určiť, či srdiečko bije alebo nie. Môj prípad konzultovali traja lekári, ktorí nevedeli, čo poradiť. Jeden z nich mi povedal, že on by toto tehotenstvo ukončil z dôvodu nejasnosti a radšej skúsiť nové tehotenstvo, ak tak veľmi chcem. Potom dodal: „A možno pôjdete domov a bude všetko v poriadku.“ Rozhodla som sa odísť domov a čakať. Keď som po týždni prišla na kontrolu, kde zistili, že dieťatko predsa len nežije, začalo nové odsudzovanie. Po hodine neustáleho dohovárania a odsudzovania, ako zle môžem dopadnúť, že môžem dostať otravu krvi, rakovinu atd., mi Duch Svätý vnukol odpoveď, ktorá zastavila ten príval nadávok. Povedala som: „Ja dokážem žiť s rakovinou, alebo s inou chorobou, ale nedokázala by som žiť s vedomím, že som dala preč dieťa, o ktorom som isto nevedela, že nežije. Toto vedomie by ma psychicky zlomilo.“ Dodnes si pamätám reakciu zdravotného personálu. Som presvedčená, že Pán Boh ma poslal na toto oddelenie, pripomenúť ľudom, ktorí sú
O 2,5 roka sme sa pokúsili o dieťatko znovu. Žiaľ aj v tomto prípade odumrelo skôr, ako by sa bolo narodilo. Pri histologickom vyšetrení zistili, že po odumretom dieťatku zostalo niečo (neviem to odborne napísať), čo mohlo spôsobiť vznik rakoviny maternice, mozgu, alebo pľúc. Bola som pod stálym lekárskym dohľadom. Každé dva týždne mi odoberali krv a posielali na onkologické vyšetrenie, či sa nezačal nejaký proces. Našťastie všetko dopadlo dobre. Táto liečba trvala jeden rok.
Túžba po dieťatku pretrvávala naďalej. Už aj deti sa stále dožadovali ďalšieho súrodenca. Začali sme uvažovať o adopcii. No nakoniec sme sa predsa len rozhodli pre svoje dieťatko. Vsadili sme na detskú modlitbu, pretože veríme, že detská modlitba je najúprimnejšia. Pán Boh nás vyslyšal. Po veľmi ťažkom a namáhavom tehotenstve sa nám narodil ďalší chlapec. Cítili sme ho ako dar od Pána Boha. Aj keď si uvedomujeme, že darom sú všetky deti, najviac sme si to uvedomovali pri Lukáškovi. Nedalo sa prejsť okolo postieľky a neďakovať.
Dnes má Lukáško 2,5 roka a my čakáme ďalšie bábätko. Prvé tri mesiace Pán Boh veľmi skúšal našu vieru. Zistili mi cystu, ktorá mi spôsobovala silné bolesti. Vôbec som nemohla chodiť a krvácala som. Čo bolo najhoršie, z onkológie prišli zvýšené onko-markery, čo znamenalo, že sa niečo deje. Samozrejme, že ako lekárovi, tak aj nám napadla len tá najhoršia varianta – cysta je pravdepodobne zhubná. Môj lekár mi odporúčal operáciu. Poslal ma ešte na vyšetrenie do Bratislavy, kde mali potvrdiť alebo vyvrátiť tento nález. V tejto situácii sa nedalo nič robiť, len úplne dôverovať Bohu. Ak Pán Boh chce, aby sa môj život skončil v 30 rokoch života, súhlasím. Verím, že Boh nám chce vždy len to dobré, aj keď sa to na prví pohľad zdá inak. Pri sile ma udržovali modlitby k Matke Božej a vedela som, že sa za mňa modlí veľmi veľa veriacich. Sila modlitby je úžasná. Moje tehotenstvo sa zrazu zmenilo na celkom pokojné a šťastné očakávanie nášho ďalšieho bábätka. Problémy ustúpili a cítim sa veľmi dobre. Pevne verím, že s Božou pomocou tehotenstvo zvládnem. A ak Pán Boh má s nami a s našim dieťatkom iný plán, prijmeme ho. Pretože s odstupom času, keď sa pozerám na svoj prežitý život, všetky tie problémy a bolesti nám priniesli veľmi veľa milosti, za ktoré sme Pánu Bohu veľmi vďační.
Preto milé mamičky a oteckovia, nebojte sa mať deti. Aj keď často prichádza s tehotenstvom veľa komplikácii, stojí to za to. A tvrdenie, že môj zdravotný stav nie je dobrý si tiež neberte k srdcu. Ja si často spomínam, na myšlienku, ktorú mi raz povedal jeden kňaz: Ak Vás lekári strašia, že pri ďalšom tehotenstve môžete prísť o život, nebojte sa toho, veď ak to má Pán Boh v pláne, on si nájde inú cestu, akou si Vás povolá z tohto sveta.
Vyprosujem pre všetkých manželov veľa odvahy a Božích milosti preto, aby na tento svet priviedli ďalšie krásne deti. Z.B. Slovensko