Pri jednej online prednáške, kde bolo pripojených cca 70 účastníkov, nastal zaujímavý moment: odhadom viac ako polovica zúčastnených vedela, že neboli plánovanými deťmi svojich rodičov. Viete si predstaviť, koľkí z nás tu „nemali byť“ a ako by to vyzeralo, keby sme neboli?
Tento text je preto určený najmä:
- manželom, ktorí už deti majú, a je toho na nich tak „akurát“ – hypotéka, jeden príjem, tri autosedačky natisnuté vedľa seba, deficit spánku a vidina svojho vlastného bývania kdesi v nedohľadne;
- manželom, ktorí majú dieťa s postihnutím – a ono odčerpáva ich fyzické aj psychické sily na maximum;
- manželom, ktorí zistili, že majú zdravotný problém – možno sú prenášačmi skrytej choroby, možno ich prekvapila iná diagnóza a majú obavy z budúcnosti;
- manželom, ktorí majú jedno dieťa, ale nie je to ako v reklame – majú pocit, že rodičovstvo ich zaskočilo. Netrúfajú si na ďalší prírastok, hoci pravidelne sa ich okolie pýta, kedy bude ďalšie;
- manželom, ktorí počítajú každý cent a boja sa, že svojim deťom by nemohli dať, čo potrebujú;
- manželom, ktorí sú frustrovaní z vlastnej plodnosti – bohato by im stačila na prvé štyri roky, potom by ju už celkom radi oželeli...
Našli ste sa v niektorých z nich? Všetky tieto „modelové“ páry majú spoločné to, že plodnosť je pre nich viac problém ako dar. A nie pre sebectvo, ale pre pocit zodpovednosti by mali radi pod kontrolou plánovanie rodiny.
To je v poriadku – veď mať zodpovednosť za seba vedieť ju prevziať aj za iných je hlavným meradlom dospelosti a zrelosti.
Ale prax a skúsenosť je neraz iná: nemáme všetko pod kontrolou. V otázke spoločnej plodnosti to je ešte markantnejšie, lebo sme na to dvaja. Môžeme sa učiť aj naučiť orientovať vo vlastnej plodnosti, ale vždy je tu ešte priestor, do ktorého potrebujeme nechať vstúpiť Pána života.
Odovzdanie sa tomu druhému v manželstve so sebou prináša aj každodennú výzvu odovzdať sa cez manžela či manželku Bohu. Zo svojej strany urobiť, čo je v našich silách – a potom uveriť, že Boh môže mať lepší plán ako my.
A že s ním môžeme s dôverou pozerať do budúcnosti, aj keď nemáme ešte teraz na všetko odpovede. Strach býva neraz väčší ako to, čoho sa obávame.
Život a dar života je niečo, čo presahuje naše ľudské možnosti. To nie „my si robíme dieťa“ – my len dávame podnet. Darca života je niekto iný – Boh, ktorý sa s nami delí o stvoriteľskú moc. Možno niektoré súvislosti uvidíme až spätne, až vo večnosti.
Vtedy uvidíme, že veľa z našich obáv a starostí bolo len dočasných. Že sme videli len tie starosti, ale nevideli sme aj prínos, benefit do budúcnosti.
Pápež Lev XIV. Povedal, že potrebujeme objaviť hodnotu sebadarovania, nie sebarealizácie. Možno inak povedané – naplno sa realizujeme až sebadarovaním. Tým každodenným, keď treba vymeniť plienku, utíšiť plač, skontrolovať domáce úlohy, poslúžiť susedom či rodičom...
Uverme, že dieťa je viac ako len konkurent v spotrebe. A že každé znamená pre nás sebadarovanie, a tým aj dozrievanie nás samých.
Mária Schindlerová