Používame cookies. +

Mária Kohutiarová

Ešte dodýchavam s ospalými očami minulú noc. Boli sme na katarínskej zábave, ktorú sme si „upiekli“ sami. Banda rodičov školopovinných a ešte menších detí. Najmenšie bolo naše – a bolo tam s nami.

Klasicky, keď niektorú mamu nahováram na nejaké „bláznovstvo“, brzda nastane tu: dojčím, ako by som mohla ísť? Neviem, či za tým všetkým nestojí len príliš veľký strach.

Nie som frajer, mávam ho aj ja. Ale napriek tomu, že dojčím stále svojho skoro dvojročného posledného beťára, nie som typ, ktorý odovzdane sedí na zadku a čaká, kedy moje rozkošné pokolenie zo spánku či z bdenia zahlási svoju obľúbenú hlášku „piško“, symbolizujúcu nutnosť dodávky ďalšej várky najlepšieho mlieka na svete.

Dojčenie som od začiatku – a je to už pekných 12 rokov – brala ako úžasnú šancu byť slobodná a byť s dieťaťom všade. Nakoniec, tak ma to pozitívne naučila ešte pred prvým pôrodom moja kamoška, lektorka plánovaného rodičovstva. (Takže – vďaka, Beba!) Najlepšie bolo, že ma to učila predovšetkým príkladom – kedykoľvek a kdekoľvek sme spolu boli, spokojne priložila svoje drobátko na prsník a šlo to.

Veľmi sa mi to páčilo a oslobodilo ma to od strachu, že dojčiť budem musieť iba doma, v súkromí, v závetrí, aj mimo pohľadov členov domácnosti. A hlavne – že môžem naozaj ísť všade!

A tak sa moje označenie šialenej matky začalo už pri prvom synovi a pokračuje dodnes. Dodnes si pamätám, ako som svojho prvorodeného, ťažko závislého od mliečka, dojčila počas expozície v Antole, decentne sa plaziac s malým hladošom pod tričkom veľkosti XXL za sprievodcom. Ešte stále viem, ako skvele naturalisticky je nastavená tráva a kríky pri Slimáku v Bratislave, aj ako sa dá dojčiť počas krstu vlastné krstené dieťa v kostole. Električka, vlak, železničná stanica, nákupné centrum, zástavka MHD, lavička v parku, skúšobná kabínka v nákupnom centre, rokovanie na mestskom úrade, základná škola, lavička vo vestibule škôlky... Asi neexistuje miesto, kde by sme to ešte „neprevádzkovali“.

Pravda je, že ťažko si zvykal môj otec, pre ktorého bolo dojčenie tabu – moja mama dojčila za asistencie nás, detí, otec pri tom odmietal byť... A túto chlapskú neistotu som veľmi často vycítila vo vlaku, keď sme v normálnom vagóne museli rozbaliť mliečny bar. Lebo v okamihu, keď sa drobec prisal a začal vydávať tie svoje mľaskavé zvuky plné rozkoše a chuti, krčmové reči svákov prestali a ujkovia sa začali nejako ošívať. Musela som sa tiež všeličo naučiť – napríklad, ako sa dobre obliecť, aby som mohla dojčiť a nebola provokatívna. Zrušili sme všetky gombičky, blúzky a iné nepraktičnosti a prešli na systém úplet, obsluhovaný „zdola“. A naučila som sa ešte radšej nosiť všade so sebou očarujúce široké šály a šatky, ktoré nám vždy, keď by okolie moje dojčenie zneisťovalo, poskytlo intimitu. Skvelú pomoc mi poskytla pri posledných dvoch deťoch kamoška darovaním babyvaku.

Jedno je isté – chce to ešte stále veľkú odvahu. Lebo i keď za tých dvanásť rokov môjho dojčenia sa postoj verejnosti k dojčeniu obrátil k znamienku plus, ešte stále je mama dojčiaca na verejnosti exponát vhodný do regionálneho múzea alebo aspoň na nasnímanie regionálnouTV.

Paradoxne – najväčšie problémy sú s dojčením v zdravotníckych zariadeniach. Pred a po kontrole na ortopédii, u zubárky v čakárni... a ešte väčšie oči pred dverami gynekológa, keď som dojčila skoro dvojročného piateho a v brušku už klopal na exit šiesty drobec.

Človek, teda mama, musí byť tak trochu exot, rebel a priekopník v jednom. Alebo kašlať na všetky „tradície“ a „slušnosť“ a dbať na to, čo jej dieťa potrebuje a čo je preň skutočne dobré. Pravdou však je, že aj napriek prvotnému šoku si tento odvážny postoj vyslúži tichú úctu a obdiv. Nie je to síce doplnenie plnej nádrže, aby entuziazmus dojčenia vydržal, ale sú veci, ktoré fungujú na vzduch a na nadšenie.

Dojčenie kdekoľvek, dojčenie, ktoré oslobodzuje mamu od zakliatia štyroch stien a jednotvárnych činnosťí.

Keď som v noci odchádzala zo zábavy, naši priatelia boli mierne v rozpakoch z ospalého balíčka na mojich rukách. Ale ja som sa cítila fajn – lebo dojčím, a o nič, čo ma baví a teší, neprídem!