Sv. Ján evanjelista začína svoje evanjelium básňou ktorú nazývame prológom. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... Slovo sa telom stalo, prebývalo medzi nami.“ (Jn 1)
Opis toho, čo sa dialo potom, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa vlastné ruky dotýkali (por. 1 Jn 1,1) nám začína Ján zvestovať opisom jednej veľmi vzácnej udalosti, ktorá sa diala v Káne Galilejskej.
On ktorý bo milovaný Pánov učeník a ktorý nám dokázal vo svojom liste ako jediný z apoštolov zanechať čierne na bielom: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). On jediný, citlivo vníma súvislosť, aká sa nachádza medzi láskou muža a ženy a Bohom. Ak nás chce k tomu priviesť, aby sme mohli aj my na vlastné oči vidieť, na vlastné uši počuť a dotknúť sa svojimi rukami, on začína svoje evanjelium hneď po prológu opisom snubného vzťahu lásky medzi ženíchom a nevestou. Vníma, že ak chce povedať niečo o Božej láske, nemôže tak urobiť hneď. Musí začať hovoriť o láske, ktorá je človeku bytostne oveľa bližšia. Vo svojom liste píše: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás. Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.“ (1 Jn 4, 19 – 21). Ján nie je sám, ktorý túto väzbu medzi láskou muža a ženy v súvislosti s Bohom postrehol. Už prorok Izaiáš píše 300 rokov pred ním: „Kvôli láske k Sionu neutíchnem a kvôli láske k Jeruzalemu nebudem mať pokoja. Ako si vezme mladík pannu, tak si ťa vezme tvoj staviteľ, a ako sa teší ženích neveste, tešiť sa bude tvoj Boh.“ (Iz 62, 1-8)
Každá ľudská láska zrkadlí niečo z veľkosti Božej lásky a preto ľudská láska medzi mužom a ženou, ktorá je po slobodnom uvážení uzavretá raz a navždy v dobrom aj zlom, šťastí aj nešťastí je pravou sviatosťou. Je to pravá cesta posväcovania človeka a pravou cestou na stretnutie sa s Bohom. Na tej ceste životom počas prvých rokov spoločného života, muž aj žena zakúšajú opojenie radosťou a šťastím rovnako ako novomanželia na svadbe v Káne.
Ani si možno nevšimneme, rovnako ako si to nevšimli ani oni, že víno radosti postupne dochádza. Čoho teda víno symbolom? Symbolom lásky, radosti šťastia... (Žiaľ v našich krajoch sa víno často spája aj so stratou ľudskej dôstojnosti v dôsledku opilstva, ale to nie je bežná prax v južanských krajoch a nebolo tak ani v Galilejskom kraji. Aj preto Ježiš premieňa na víno nie iba niekoľko fliaš, ale 700 litrov!) „Nemajú vína!“ Viete kto si to všimol ako prvý? Starejší, ktorý by mal mať všetko pod kontrolou? Alebo snáď ženích, prípadne niekto z obsluhujúcich? Nie! Písmo hovorí o Márii Ježišovej matke, ktorá je natoľko citlivá a vnímavá, že už tuší, že svadobčanom niečo chýba a že im niečo hrozí. Upozorňuje na to svojho syna a vzhľadom na dôveru, ktorú musela mať u domácich, upozorňuje obsluhujúcich, aby vykonali všetko čo im jej syn prikáže. Mária vidí, že novomanželom chýba víno... „Nemajú vína!“ Aká zvyčajná skúsenosť každého páru, ktorý už je dáky ten rôčik spolu na ceste životom... Koľkí z vás si už v živote povedali: „Už to nie je to čo to bolo na začiatku nášho manželstva... Nemáme už to opojné víno vzájomnej lásky!“ Neľakajte sa keď to príde! To nie je tragédia! Nie je to skúsenosť, ktorá by bola v niečom výnimočná. Tragédia začína vtedy, ak by nablízku nebol Kristus! Vtedy namiesto vína vzájomnej lásky vzniká pokušenie zobrať do rúk či už tú skutočnú fľašu vína a svoju nádej na nájdenie lásky pochovať v nej. Alebo vniká pokušenie nájsť si „inú“ – „druhú nádobu“ z ktorej opäť nachvíľu bude prýštiť to víno prvotného zamilovania sa ako kedysi, avšak teraz to bude víno zmiešané s kvapkami horkosti rozbitia prvotného vzťahu a rodiny.
Ak teda nie je žiadna tragédia, keď zistíme, že nám chýba víno, musím jedným dychom ešte raz dodať, že tragédia nastáva ak nám chýba v blízkosti Kristus. Píšem v množnom čísle, pretože ja žijem to isté snubné tajomstvo ako aj vy. Moje zasvätenie sa, je presne rovnako náročné ako aj vaše. Iba Kristus dokáže z vody nášho úsilia o uchovanie prvotnej lásky urobiť tú skutočnú esenciu lásky! Iba on má na to recept. Do našich rúk však patrí snaha, vytrvalosť a poslušnosť Kristovmu hlasu v nás.
Poznám mnohé páry ktoré mi hovoria: „Už viac necítim to, čo bolo na začiatku“. Opakujem, to nie je žiadna tragédia. Pán nám dáva na začiatku nášho zasvätenia sa snubnej láske iba okoštovať (degustovať) to, k čoho prameňu nás on sám chce povolať. Nie je to žiadny podfuk a omyl a ani klam... Pán nás stvoril otvorených pre zdokonaľovanie a pre rast v láske! Hľadať lásku je totiž pravá cesta posväcovania. Nestvoril nás ako úplné bytosti, ale ako nedokonalé, resp. so schopnosťou zdokonalenia sa. Chcel nám dať túto slobodu pre schopnosť zdokonalenia sa nie iba na základe svojho stvoriteľského úkonu, ale na základe nášho slobodného rozhodnutia sa pre neho – Lásku a to na základe nášho slobodného rozhodnutia prijať dielo Krista Spasiteľa. (Aj tu vnímame potrebu jednoty diela Stvoriteľa a Vykupiteľa už od čias Adama a Evy pre pravé prežívanie lásky) Dá nám ochutnať k čomu nás volá: „Pozri takého víno lásky, ktoré pociťuješ vo svojom srdci k tejto žene, alebo ty žena k tomuto mužovi, je iba obrazom toho, čo chcem byť voči tebe ja, a čím potom chcem, aby si bola ty voči nemu, alebo voči nej. To, čo Ti chcem dať ja, čím chcem byť pre teba ja je niečo viac, ako to bolo na počiatku...“
Manželstvo je pravá cesta svätosti. Učí nás milovať láskou, ktorá nie je moja. Učí ženu milovať muža, ale inak, ako si to myslí ona. Učí muža milovať ženu, ale inak, ako si to predstavuje on sám. Učí vzájomnému posväcovaniu sa vo vzťahu, vzájomnému zjaveniu si Lásky, ktorá nie je moja – ktorá pochádza od Boha.
Poznám zopár manželstiev – nie veľa, ale predsa – ktoré sa mi zdôverili: „Ja mám svoju manželku teraz, po 25. alebo 30. rokoch manželstva oveľa radšej, ako na začiatku nášho vzťahu.“ Viete prečo je tomu tak? Lebo majú vo svojom byte miesto, kde sa každý večer spolu stretnú na spoločnú modlitbu. Možno pri postieľke svojho dieťaťa, možno vo svojej spálni. Prečítajú si spolu jeden žalm, poprosia Máriu o pomoc a modlia sa za seba i navzájom za druhého, aby si boli pre seba prostriedkom vzájomného posvätenia. Aby si zjavili jeden druhému Lásku, ktorej oni sami nie sú autorom. Už poznajú pravdu o sebe, a vedia veľmi dobre, že ich víno pôvodnej lásky im došlo. Avšak poznajú aj pravdu o Kristovi a on ich vodu snaženia skutočne premieňa na víno lásky chutnejšie ako bolo na začiatku....
Ako veľmi je potrebné toto svedectvo kresťanských manželstiev! Ako veľmi je potrebné Vaše svedectvo! Mnohí mladí majú oprávnenú obavu a strach vstúpiť do celoživotného zväzku, pretože pravdivo vidia a uvedomujú si, že to víno lásky, ktoré vlastnia im nebude stačiť na celý život. A tak teda prečo sa zaväzovať a neskôr niekoho zbytočne zraňovať? Prečo teda uvažovať o sobáši? Aj to sú dôvody pre ktoré sme mali na našom dvadsaťtisícovom sídlisku iba 7 sobášov. Prosím vás o vaše svedectvo vzájomnej manželskej lásky! Tak veľmi je to potrebné!
Boh je jej prameňom a nezabudnite na Máriu. Ona so svojim jemnocitom dokáže úplne presne rozpoznať, čo Vám chýba, keď nie je všetko tak ako to má byť. Povzbudzujem Vás rovnako ako to robila aj ona – urobte všetko čo vám Ježiš povie. Nalievať vedrami 720 litrov vody do nádob, ktoré sa už nebudú používať pretože hostia už boli všetci rituálne očistení a navyše určite mali plné ruky práce s obsluhovaním si vyžadovalo kus dôvery a odhodlania. Prosím Vás o vašu dôveru a odhodlanie. Príďte pred bohostánok. Modlite sa za svoje vzťahy. Chcem byť svedkom vašich zázrakov. Preto sú chrámy otvorené od rána do večera a preto sme tu každý deň. Nebuďte frustrovaní, že to sa už ďalej nedá. Nie je tragédia, ak chýba víno. Tragédia je, ak chýba Ježiš. Najlepšou prevenciou, aby nikdy nič nechýbalo, je spoločne sa držať v blízkosti Márie a nikdy ich spolu s Ježišom nezabudnúť pozvať na svoje hody lásky. Kiež by Pán medzi nami obnovil svoje zázraky a znamenia medzi nami!
ThLic. Marek Iskra ;Banská Bystrica – Fončorda, 17.1.2010