Mária Schindlerová
Neplodnosť sa stáva stále častejším problémom. Keďže na neplodnosti môžu mať podiel tak ženy, ako aj muži, jedným z prvých vyšetrení je spermiogram. Morálne problematickým bodom je získanie ejakulátu.
Je známe, že najbežnejší spôsob získavania spermií na vyšetrenie je masturbácia.
Veriaci muž si dáva otázku: Môžem to urobiť? Je to masturbácia alebo len spôsob získania „biomateriálu“ na vyšetrenie? Ak to odmietnem, akú mám možnosť? A čo je vlastne na tom zlé? Veď nemasturbujem preto, aby som sa uspokojil svoj pud, ale preto, aby som v konečnom dôsledku mohol mať deti. Úmysel mám úplne iný. Predsa nemasturbujem preto, aby som dosiahol roz-koš – kde by bol ejakulát len akýmsi dôsledkom, druhotným efektom. Môj cieľ je len získanie ejakulátu, ten orgazmus je tu „druhotný“, nie priamo chcený. Cirkev by to mala pochopiť a radšej sa do toho nemiešať, keď mi aj tak nevie inak pomôcť. A konečne, prečo to chce nazývať hriechom, keď predsa hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu – a ja naopak, chcem Boží príkaz o plodení naplniť? Najprv považujem za dôležité vyjasniť si pojmy. Masturbáciou rozumieme zámerné stimulovanie pohlavných orgánov až do vyvrcholenia, t. j. k dosiahnutie orgazmu mimo manželského styku. Katechizmus katolíckej cirkvi zaraďuje masturbáciu medzi skutky zlé už svojou povahou, vnútorne nezriadené, t.j. odporujúce prirodzenému zákonu. (...masturbáciou treba rozumieť úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš. … vedomé a dobrovoľné používanie pohlavnej schopnosti mimo normálneho manželského styku – nech by sa dialo z akéhokoľvek dôvodu – podstatne protirečí jej cieľu.“ – KKC 2352)
Niekto sa možno bude opierať o to, že pri takejto masturbácii vlastne nejde o masturbáciu, lebo tu chýba primárny úmysel dosiahnuť orgazmus, ten je tu len nevyhnutným sprievodným efektom. Ak by sme však mohli v takomto prípade masturbáciu ospravedlniť, potom by sme ju mohli ospravedlniť napríklad aj vtedy, ak by človek cítil nervozitu a tlak z dlhšie trvajúcej zdržanlivosti, jednoducho potreboval by nejako ten tlak odstrániť a pomohol by si práve masturbáciou. Predsa primárny úmysel nebol dosiahnuť rozkoš, len sa zbaviť sexuálneho napätia – keby to šlo inak, napr. tabletkami, tak to urobí tak.
Skutočnosť je však taká, že aj pri masturbovaní zameranom na získanie spermií sa muž usiluje dosiahnuť orgazmus – lebo prostredníctvom neho spermie získa.
Druhá dôležitá skutočnosť je tá, že nie je dovolené konať zlo, aby z toho vyšlo dobro. Cieľ nesvätí prostriedky. Teda ani taký dobrý úmysel, ako je mať deti, „neposvätí“ masturbáciu, neprerobí ju na dobrú. Isteže, váha hriechu bude iná, ak niekto masturbuje len pre rozkoš, ako keď niekto masturbuje pre získanie ejakulátu, ale masturbácia zostáva masturbáciou.
A tu sa dostávame k otázke hriechu. Zdá sa, že my už nechápeme hriech ako previnenie voči Osobe, voči Láske. Škatuľkujeme si hriechy – tento mi Pán Boh zaradí medzi ťažké, tento snáď len medzi ľahké, na konci mi to nejako spočíta a niekam ma už pošle – ak to nebude rovno nebo, tak snáď na očistec mi to postačí. Snáď ma nezatratí pre jeden skutok masturbácie, keď mám predsa úplne iný cieľ, než toľkí iní.
Boh nás nenecháva v neistote. Duch Svätý vedie svoju Cirkev vo veciach viery a mravov neomylne. Robí tak prostredníctvom jej učiteľského úradu, čiže Magistéria.
Prostredníctvom Cirkvi nám prekladá do jazyka doby svoju vôľu, ktorú nám zjavil. Ak máme jasne cez učiacu Cirkev prostredníctvom Katechizmu definované, že masturbácia je zlá, tak nás toto učenie zaväzuje. Môže aj sto teológov zdôvodňovať mienku, že masturbovať pre odber spermií je morálne v poriadku - nebude to tak. Totiž prirodzený zákon je nemenný, univerzálny. To nie je dohoda niekoľkých kardinálov vzdialených od života.
Dôverujeme Kristovi, že vedie svoju Cirkev Duchom Svätým? Alebo si myslíme, že môžeme nejako „vylepšiť“, či „posunúť“ hranice v správaní sa v mene nejakého „vyššieho cieľa“? Naozaj si myslíme, že môžeme súčasne prosiť Boha, aby nás požehnal deťmi a zároveň naňho pľuť – „prepáč, Bože, vieš, ja musím, inak to nejde“ ?
A ide to inak? Áno. Je tu možnosť použiť perforovaný nespermicídny kondóm (k dostání v ústředí LPP), ktorý umožní zachovať kontext manželského spojenia a pritom získať vzorku spermií či už pre analýzu prostredníctvom domáceho testu plodnosti (viz Ad: Domácí test plodnosti, str. 5) alebo odborného lekárskeho vyšetrenia. Existujú aj pracoviská, kde sa dá požiadať o tzv. postkoitálny test, v rámci ktorého sa vyšetruje vzorka ejakulátu odobraná z pošvy ženy po riadnom styku a zároveň sa testuje vzájomná reakcia hlienu ženy a spermií. Niekto možno namietne, či to nie je len zákonnícké dodržiavanie litery. Či nie je predsa jednoduchšie použiť ruku než kondóm. K tomu len toľko – kondóm tu nie je na dosiahnutie orgazmu, ale prostriedok na zachytenie časti ejakulátu potrebného na vyšetrenie. Možno to nie je príjemné, ale napr. aj žena musí podstúpiť mnoho nepríjemných vyšetrení počas tehotenstva, nehovoriac o pôrode.
Strácame citlivosť na hriech. Sme vzdialení od viery prvých kresťanov, ktorí boli ochotní radšej obetovať život, než by zradili vieru. A koľkokrát by šlo len o „malý“ čin – spáliť pár zrniek kadidla pred modlou – aspoň „akože“ a v srdci zostať „veriaci“...
Na záver pripájam výstižné slová Karla Rahnera o situačnej etike:
Keby sme si my, kresťania, keď sme postavení pred morálne rozhodnutie, skutočne uvedomili,
že svet leží pod krížom, na ktorom sám Boh visel pribitý a prebodnutý,
že poslušnosť voči Božiemu zákonu môže zahŕňať tiež smrť človeka,
že nesmieme konať zlo, aby sme dosiahli nejaké dobro,
že je omylom a heréziou tohto moderného sveta držať sa predstavy,
že morálne dobrá vec nikdy nemôže viesť ku tragickej situácii, ktorej nie je na tomto svete úniku,
keby sme si skutočne uvedomili,
že ako kresťania musíme takmer s istotou očakávať, že sa niekedy počas nášho života ocitneme v situácii, kedy budeme musieť buď obetovať všetko, alebo stratiť svoju dušu a že nemôžeme očakávať, že sa vždy vyhneme situácii vyžadujúcej „hrdinské“ rozhodnutie,
potom by zaiste
bolo menej kresťanov, ktorí si myslia, že ich situácia vyžaduje osobitné pravidlá,
ktoré nie sú také striktné ako zákony hlásané Cirkvou ako Božie zákony;
bolo menej spovedníkov a duchovných radcov, ktorí zo strachu, že by mali povedať kajúcnikovi, aký prísny je Boží zákon, zradzujú svoju povinnosť
a miesto toho mu povedia, aby sa riadil podľa svojho svedomia,
ako keby sa človek nepýtal a právom nepýtal, ktorý z mnohých hlasov, zaznievajúcich v jeho vnútri,
je pravým Božím hlasom,
ako keby neexistovala Božia Cirkev, aby rozhodla v zhode s Božím zákonom,
ako keby svedomie mohlo človeka viesť, aj keď predtým nebolo poučené Bohom a vierou,
ktorá pochádza z počutia.
Nenaplnená túžba po dieťati je veľmi ťažký kríž a tí, ktorí to sami na vlastnej koži nezažili, to ani nedokážu úplne pochopiť. Pomôžme našim blízkym, ktorí sú v takejto ťažkej situácii niesť ich bremeno aspoň príležitostnou modlitbou.