Otec Šaškovič, v článku Slovo kňaza / O manželskej plodnosti uviedol, že som sa zmýlila:
...v jej texte je zmätočne uvedené, že Cirkev rozlišuje ťažký, smrteľný a ľahký hriech.
Katechizmus rozlišuje smrteľný hriech a všedný hriech. Ťažký hriech je synonymum pre smrteľný hriech rovnako, ako je ľahký hriech synonymum pre všedný hriech.
To, čo pani Schindlerová z Ligy pár páru označila pojmom „objektívne ťažký hriech“, je podľa katechizmu „materia gravis“, čiže „ťažká matéria“. Práve matéria je onou objektívnou realitou, ktorá existuje mimo človeka a dá sa teda objektívne posúdiť.
Ako dôsledný konzervatívny kresťan nado všetku pochybnosť pripomínam, že antikoncepcia je vždy objektívne ťažká matéria, ťažké zlo, ale nie „objektívne ťažký hriech“.
V mojom texte je to predsa vazektómia, ktorú odmietam, vs. kondóm, ktorý vnímam ako menšie zlo a v prípade rozoberanej situácie ako všedný hriech.
Existujú teda prípady, keď aj objektívne ťažká matéria v kombinácii s ostatnými okolnosťami spôsobuje, že konanie človeka je posúdené ako všedný hriech, ba dokonca žiadny hriech. Toto platí aj pri použití akéhokoľvek antikoncepčného prostriedku.“
Nie, nedošlo k omylu. Len niekde mám inú terminológiu (ja tvrdím, že nie každý ťažký hriech znamená aj smrteľný v tom zmysle, že človek stráca posväcujúcu milosť, ak napríklad nie je jeho súhlas s hriechom slobodný, alebo to robí nie celkom vedome). Vychádzala som z učenia Cirkvi vyjadrenom v exhortácii Zmierenie a pokánie / Reconciliatio et paenitentia, časť I. Tajomstvo hriechu ods. 17:
Cez synodálne zasadanie niektorí otcovia navrhli trojaké rozlišovanie hriechov: hriechy všedné, ťažké a smrteľné. Také rozlišovanie by mohlo lepšie objasniť skutočnosť, že medzi ťažkými hriechmi jestvuje určité odstupňovanie.
Niektoré hriechy, vzhľadom na ich "matériu", sú vnútorne samy v sebe ťažké a smrteľné. To znamená, že jestvujú skutky, ktoré sú samy v sebe pre svoj predmet vždy pod ťažkým hriechom nedovolené, a to nezávisle od okolností. Ak sa takéto skutky páchajú s dostatočným vedomím a slobodným uvážením, sú vždy ťažkou vinou.
Citlivosť pre hriech ľahko upadá aj zo závislosti na etike vyplývajúcej z určitého historizujúceho relativizmu. Môže to byť etika, ktorá relativizuje morálne predpisy, popierajúc ich absolútnu a bezpodmienečnú hodnotu. V dôsledku toho potom tvrdí, že nemôžu jestvovať skutky nedovolené a zlé samy v sebe, nezávisle od okolností, za ktorých k nim dochádza. Tu ide o skutočné "prevrátenie a pád mravných hodnôt"; problém nie je natoľko "v neznalosti kresťanskej etiky", ale skôr "v nedostatku zmyslu, základov a kritérií mravného postoja".
Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) 1756 – 1759:
Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené vzhľadom na svoj predmet. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.
Okolnosti samy osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý.
Nemožno ospravedlniť nijaké zlo vykonané s dobrým úmyslom. Cieľ neospravedlňuje prostriedky.
Humanae vitae:
Treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života.
Nemožno ani na schválenie takých manželských úkonov, ktoré sú úmyselne zbavené plodnosti, uvádzať ako platné tieto dôvody: že totiž treba voliť to zlo, ktoré sa zdá menšie; [...] Ak je totiž pravda, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo nejakému väčšiemu zlu, alebo aby sa napomohlo nejaké vznešenejšie dobro, nikdy však nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro: totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti.
Človek má ťažký hriech (pre ktorý stráca posväcujúcu milosť), ak sú splnené tri podmienky:
vedome, dobrovoľne, vo vážnej veci.
Antikoncepcia je teda tá vážna vec (vážna matéria), resp. čin mravne zlý – nezávisle od okolností, vzhľadom na svoj predmet. Človek, ktorý si volí kondóm (hoci z dobrých dôvodov – neohroziť manželku ďalším tehotenstvom), si ho volí vedome, predmetom jeho konania je teda aj tá „vážna matéria“. Ostáva nám otázka, či je jeho rozhodnutie slobodné – dobrovoľné.
Tu je asi ten „zádrhel“, v ktorom sa s o. Šaškovičom rozchádzame. O. Šaškovič, ak som ho dobre pochopila, označuje strach za tú okolnosť, ktorá spôsobuje, že konanie človeka nie je slobodné, lebo strach zneplatňuje súhlas.
Podľa mňa strach ako okolnosť môže byť posúdená až spätne, ak sa človeku nepodarí konať mravne, ale nie je oprávneným dôvodom, pre ktorý si vedome a uvážene volí ťažkú matériu.
Ak si ten hriech (ťažkej matérie) zvolí, áno, možno ho ovplyvnil veľký strach. Spätne, po vykonaní skutku, mu svedomie povie, či v tej chvíli bol prítomný ten veľký strach, ktorý ochromil slobodné rozhodnutie.
Ale nie takto, že vopred sa slobodne rozhodnem, lebo „mám strach, veľký strach, mám vážny dôvod na predchádzanie tehotenstvu“ .
Potom by sme sa mohli pýtať ďalej: naozaj vážna situácia alebo vážne dôvody znamenajú, že nie sme slobodní? Musel si človek zvoliť to zlo? Nemal inú možnosť? Alebo len nechce, nie je ochotný prijať tú inú možnosť? Je teda slobodný?
Strach ako okolnosť, ktorá znižuje váhu viny (možno dokonca na nulu) chápem tak, že v danej chvíli človek nevidel iné východisko. Ale v opísanej situácii východisko je, a tým je zdržanlivosť. Kto človeka núti mať sex?
Ak mu poviem, že strach uňho prerobí ťažký hriech na ľahký, tak on si ide kúpiť kondómy – koná predsa slobodne, uvážene, súhlasí s tým.
Nesmieme konať žiaden hriech. Len vieme, že tým všedným sa nedokážeme úplne vyhnúť. Preto ich vždy ľutujeme – aspoň v úkone kajúcnosti na začiatku sv. omše. Ale ako skutočne môžem ľutovať niečo, ak viem, že prídem domov a urobím to (napr. ten sex s kondómom).
Voľba tu spočíva v tom, či je človek ochotný prijať zdržanlivosť.
Takže základná voľba nespočíva potom vo výbere antikoncepcie vs. PPR, ale vo voľbe mať sex, o ktorom viem, že bude antikoncepčný, alebo zvoliť si zdržanlivosť.
Zároveň sa tu dostávame k tomu, akoby sex bol nevyhnutný, akoby manželia v žiadnom prípade nemohli uvažovať nad tým, že sa sexu z dobrých dôvodov vzdajú.
A predsa, aj to môže byť prejav lásky. O. Šaškovič nám v reakcii na článok o spoľahlivosti napísal, že si nevšimol žiadnu štúdiu, ktorá by dokazovala 100 % spoľahlivosť PPR. Ale vari existuje nejaká štúdia o 100 % spoľahlivosti kondómov?
Ak manželia potrebujú 100 % spoľahlivosť, tú im poskytne jedine absolútna zdržanlivosť.
Pri PPR potom sme vďační aj za prísnejšie pravidlá, ktorými vie dosiahnuť spoľahlivosť určite väčšiu ako s kondómom.
Familiaris consortio hovorí, že dobre vie, aké ťažké to niekedy manželia majú. Aj to, že sú tu vpletené vôle dvoch ľudí. Sex má byť znamením manželskej jednoty, no aj jednoty s tým, kto ich zjednocuje – s Bohom, ktorý je pravda.
Citlivo hovorí o tom, že Cirkev si vo svojej vychovávateľskej starostlivosti praje, aby manželia predovšetkým jasne poznali učenie encykliky Humanae vitae ako záväzné pre svoj pohlavný život a aby sa úprimne usilovali vytvárať podmienky nevyhnutné pre zachovávanie tejto normy.
Nestaviam sa do role sudcu; viem, ako ťažko zápasia mnohí manželia o svoju manželskú jednotu a vzťah. Stále znova sa potvrdzuje, že kvalita sexu závisí od vzťahu. Sme ľudia a zlyhávame. Ale stále sme povolaní vstať, snažiť sa. V LPP sa snažíme ponúknuť praktickú pomoc pri zachovávaní tej normy, ktorá je aj pre nás náročná a „na vlastnej koži“ skusujeme, že nie vždy sa vieme jednoducho rozhodnúť. No i tak stále verím, že Boh nikoho nenecháva bez pomoci a že tento mravný poriadok, ktorý od človeka vyžaduje, mu vždy umožňuje zachovať.
Mária Schindlerová