Používame cookies. +

Je večer, svätého Jozefa. Tak si tento deň užívam, aj ako žena. Pretože je také úžasné vidieť svätca, ktorý bol skutočným manželom a otcom, mužom a robotníkom… A hlavne: mužom na pravom mieste. Takým, ktorý bral Máriu, svoju manželku, vážne s celým jej „ja“. A to napriek všetkým škrtom jeho predstáv o tom, ako si budú žiť, koľko budú mať detí a… však to možno poznáte aj vy.
     Dnes som tak znovu uvažovala nad dvoma riadkami evanjelia tohto sviatku. Provokatívnymi vetami, ktoré však v Jozefovom prevedení znamenali jasný postoj – a skvelý výsledok nielen pre neho, nielen pre Máriu, ale aj pre nás teraz a pre vás, drahí muži, aj dnes. Pretože, tie provokácie zažívate aj vy. A od toho, ako sa rozhodnete a zachováte, závisí mnoho vecí – napríklad aj zranenia alebo rozkvitnutie vašej drahej polovičky. Zranenia alebo požehnanie vo vašej rodine. Zranenia alebo skraty vo vašej práci. Jednoducho: život alebo smrť. Hrozná voľba – ale reálna. Radšej nechcite vedieť, koľkokrát sme sa ako ženy aj keď veriacich manželov cítili na smrť. (A koľko takých žien, aj veriacich mužov, ešte je aj dnes.)
     A pritom, o nič vážne vraj nejde. Aspoň podľa štýlu Piláta. Umyť si ruky, nie je to moja vec.
     No ale, aby to bolo jasné, vráťme sa k tým provokatívnym vetám evanjelia. (A pokračujme v provokatívnom texte). Evanjelium dnes hovorí dve také, manželskému životu blízke, vety. Prvá:
     Ale skôr, ako by začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala… (Mt 1, 18)
     Je jedno teraz, že Mária počala z Ducha svätého. Jozef o tom hneď nevedel. Rovnako, ako často neviete vy, naši manželia, že my už cítime pod srdcom nový život. Čo je dôležité, z kontextu slov evanjelia je jasné, že Mária svojmu snúbencovi všetko úprimne povedala. Napriek riziku ukameňovania. To teda bola dôvera, ktorá určite Jozefa dostala!
     Predstavte si na jeho mieste seba. A nemusí ísť práve hneď o oznam o počatom živote. Možno stačí oznam vašej drahej: „Som v plodnom období, drahý, čo teraz?“ Alebo tiché, trochu ustrašené priznanie, že … nemá chuť, nejde jej to… hoci ste sa dnes tak snažili ju dobíjať. Môže to byť akákoľvek otázka či situácia týkajúca sa plodnosti a sexuality manželov. Čo by ste urobili vy, ty, každý sám za seba?

     Úprimne: ako človek, ktorý dlhé roky kráča so ženami, od čias materského centra, potom cez obnovy žien, pri sprevádzaní ako animátorský pár na  Manželských stretnutiach alebo na stretku, cez Ligu pár páru či „len tak“, keď sa zrazu ktosi z mojich sestier v Pánovi ozve na messenger… by som mohla rozprávať jednotné scenáre mnohých veriacich mužov.
     Chcete počuť aspoň niektoré?
    „Svoju plodnosť si rieš sama, mňa do toho nezaťahuj!“
    „Tvojou úlohou je vyriešiť veci tak, aby si neotehotnela. Nemôžeme si to dovoliť.“
    „Prečo by som sa mal zaoberať nejakou tabuľkou cyklu? Čo som žena?“
    „Na žiadne školenie toho tvojho PPR ma nedostaneš, zabudni!“
    „Čo ma do toho, ako sa čo v Tvojom tele deje? Povedz mi iba, či dnes môžeme alebo nie!“
    „Na kieho Boh a Cirkev špárajú do tej plodnosti! Oženil som sa a aj tak s Tebou nič nemôžem, keď sa mi chce!“
    „Čóóó? Aké sucho a mokro a Tvoje pocity pri milovaní? A nie si precitlivená?“
    Stručne zhrnuté. Dalo by sa písať aj ďalej. Ale bolo by to čím viac ťažšie čítanie.  Zvlášť po tom, čo sa vrátime k tej provokatívnej vete z evanjelia, kde sa hovorí o tom, že sa ukázalo Máriino počatie… Toto stručné vyjadrenie znamená, že sa spolu Mária a Jozef o tom v dôvere rozprávali – bez toho, aby jej Jozef povedal: „Čo ma do toho? To je Tvoja vec!“ Ukázalo sa… znamená, že to nebolo len stručné oznámenie Márie a Jozefovo otočenie sa na päte s tým, že nech si to rieši sama.
     Jozefovi bolo jasné, že ich budúce manželstvo, aj keď sa veci nakoniec vyvinuli inak podľa Božieho plánu, zahŕňa aj ICH plodnosť… (teda nie len Máriinu). Toto vedomie znamenalo pre Jozefa úctu, počúvajúci a prijímajúci postoj voči nej aj ako voči fyziologickej žene. Rešpekt a lásku voči poznaniu, že Boh práve v jeho žene môže požehnať život ICH dieťaťa, plodu ICH lásky. Že budú a majú byť v tej sexualite a plodnosti od prvotnej vášne cez dialóg o jej prežívaní, cez radosť z požehnania lona až po pôrod a výchovu dieťaťa SPOLU. Boh im určil nakoniec inú cestu plodnej lásky – vychovať Božieho syna a žiť v čistote, no nemyslím – vzhľadom na ich krásny vzťah - že sa ich rozhovory o prijímaní plodnosti a vnímaní sexuality týmto skončili.

Drahí naši muži… ste v tom s nami takto aj vy? Možno by ste si mali urobiť tichý večer a opýtať sa svojej drahej ako Jozef Márie: „Ako sa cítiš byť mnou prijatá so svojou ženskou plodnosťou, so svojím cyklom, pri milovaní? Čo by Ťa odo mňa potešilo, čo potrebujem ja zmeniť na svojom prístupe, aby si sa cítila prijatá a milovaná aj so svojou fyziologickou a emočnou stránkou plodnosti?“ 
     Verte… keď sme takúto otázku nie raz položili manželom, inak aktívnym vo viere, ostalo ticho. Maximálne povedali v úprimnosti: „Nikdy som nad tým takto ešte neuvažoval.“ Myslíme, že je práve teraz na to čas.
     Ale aby sme nezabudli na tú druhú provokatívnu vetu z dnešného evanjelia:
    „Jozef,… neboj sa prijať…“ (Mt 1, 20)
     Jozef určite odišiel od Márie v náročnom emočnom aj rozumovom rozpoložení. Žena, ktorú miloval a nechce prestať milovať, ktorej dôveroval a dôveruje, mu hovorila náročné informácie. Koľko dôvery bolo v jej slovách a očiach, keď mu to oznamovala! Bola si vedomá, že ten oznam je náročný škrt aj v Jozefových predstavách a plánoch pre ich spoločnú budúcnosť. Jozef cítil, že Mária mu neklame, no na druhej strane, ako ťažko sa mu to prijímalo!
     145.5Nespal. Všetko to, čo počul, všetky jeho sny, všetka jeho nádej, všetka jeho láska k nádhernej Márii telom aj duchom sa miešali v obrovskom zápase. Čo teraz? Ako sa má správne zachovať, ak to dieťa nie je jeho? Má s tým on niečo? (Nič vám to nepripomína, tá posledná veta?) A keď už konečne zaspal, plný zápasov a otázok, hľadania riešenia a modlitby o rozlíšenie, bol rozhodnutý potajme Máriu prepustiť. Nedokázal jej ublížiť, nato ju príliš miloval aj teraz, no ťažko prijímal Božiu zmenu.
 
     Ten boj určite prebieha v každom z vás. Viem to. Možno to nedáte najavo, no nie je vám jedno, ako sa najdrahšia vedľa vás cíti. Vnímate jej zranenie, smútok, zhasnuté oči z neprijatia jej celej bytosti. Možno viete, že kdesi plače a modlí sa. Alebo už cítite je zatrpknutie z postoja voči jej ženskej plodnosti. Žerie vás to, pretože pred svadbou ste ju chceli urobiť tou najšťastnejšou ženou na svete. A teraz je nešťastná pre váš postoj. Nedá sa to nevidieť a necítiť, a niekedy ani nepočuť. Nedá sa nezachytiť jej odstup a chlad, keď sa ju pokúšate dobýjať, no všetky zbrane akoby sa odrážali od tvrdej škrupiny. Hnevá vás to: prečo, dokelu, nereaguje tak, ako inokedy? Nie som dosť dobrý?
     Drahí, tú škrupinu tam robí vaše neprijatie. Vaše podmieňovanie. Váš odstup od toho, čo je vaším SPOLOČNÝM darom, ktorý máte spravovať. Pretože o sexualitu svojej ženy, o jej prijatie v celej nádhere a náročnosti či tajomstve sa máš starať Ty, drahý muž. A ona o Tvoju. Ťažko sa jej to však robí, ak len berieš a nedávaš, neprijímaš. Veľmi to bolí. Z toho je tá škrupina, nedobytná a pevná, ktorá bráni Tvojej drahej sa roztopiť v Tvojich rukách, keď sa usiluješ byť nežný a túžiš po krásnom čase len medzi vami dvoma.

     Všimli ste si?
     Máme kľúč: anjel Jozefovi vo sne hovorí, aby sa nebál prijať Máriu, takú, aká je... že to, čo v nej je – počatý život, jej plodnosť – je DAR od Boha! (Nie jej výmysel, aby Mária Jozefa a manželka manžela naťahovala!)
     Mohla by som rozprávať o ranách žien, dobrých veriacich žien, z takýchto postojov ich vlastných manželov, ktorí si v nedeľu dali zvyčajne pekný oblek a šli do kostola. Rany z neprijatia toho, čo do ženy po fyziologickej, emočnej, duševnej a duchovnej stránke vložil Boh, aby bola pre každého z vás príťažlivá, nádherná. Možno o tom ani neviete, ak u vás doma nefunguje vôbec či dobre prvá provokačná veta. Len vidno, že žena životnej lásky manžela vädne, trpí a iba si plní svoju manželskú povinnosť tela. Síce s láskou a obetou. Štve to mužské ego, že v nej počas toho vášho času darovania chýba iskra, vášeň, oheň! Kde je? Prečo už nie je?
     Jozef sa ráno zobudil a poslúchol Boha. PRIJAL Máriu, svoju manželku, so všetkým, čo Boh do nej dal. Aj s plánom, ktorý PRE NICH mal. Aj keď to bola nečakaná ZMENA. Práve preto ich vzťah bol nádherný a silný a ustál aj celoživotnú čistotu tela.
     Každé ráno sa každý z vás zobúdza. Každý deň vníma v sebe otázky, týkajúce sa vášho manželstva. Každý deň je priestor hovoriť medzi štyrmi očami so svojou manželkou o jej prežívaní intimity. Každý deň je príležitosť prijať dar jej ženskosti a plodnosti a chváliť Boha za ten DAR PRE VÁSv, ktorom je možné a potrebné byť AJ AKO MUŽ účastný naplno. Každý deň môžeš a máš prijať svoju ženu so všetkým, čím je, nielen s tým, čo Ti vyhovuje a čo Ťa „nezabolí“. Aj o tomto je poslušnosť Teba ako muža voči Bohu a prijatie plánu byť manželom, ktorý miluje svoju manželku ako Kristus, ktorý dal život za svoju nevestu Cirkev. Vždy nežný, počúvajúci, prijímajúci, hľadajúci skutočnú tvár Boha vo svojej manželke a pátrajúci po odpovediach Boha pre vašu intimitu. Starať sa o oheň v nej absolútnym prijatím.

Čo urobíš?