Používame cookies. +

Iba dnes sa nebudem báť. A najmä sa nebudem báť tešiť sa zo všetkého, čo je krásne, a veriť v dobro.

Pozerám sa do zrkadla. Som to ja? Šedivé vlasy, pribudla aj nejaká vráska a hlavne kilá navyše. Vek spravil svoje. No keď sa usmejem, ešte stále sa cítim mladá. Stále som plná bláznivých nápadov. Postupne som sa naučila tešiť sa zo všetkého, čo je krásne, a zo všetkého vyťažiť to dobré. 

     Doma sme pri večeri všetci spolu, ale viem, že dlho to tak nebude. V septembri sa bude vydávať dcéra a ja viem, že najbližšie Vianoce už bude večerať asi inde… Aj keď je to ešte ďaleko, do srdca sa mi vkráda smútok, strach, nostalgia… 
„Mami, dnes máš meniny. Niečo pre teba máme,“ podávajú mi deti darček. Je tenký, vôbec netuším, čo to môže byť. Otváram si ho. Kus vytlačeného papiera. Pri čítaní mi do očí vstúpia slzy: „Milá manželka, mamina. Práve si obdržala pozvánku na spoločný pobyt so svojím milovaným manželom. Miesto a čas si nájdite spolu tak, aby ste si oddýchli a spoločne strávili pekné chvíle.“

     On ma miluje. Stále. Po všetkých tých rokoch manželstva. Po všetkých tých krásnych, veselých, ale i ťažkých a nevydarených dňoch a rokoch. Odkedy sa nám narodila prvá dcéra, sme ešte nikdy nikde neboli sami dvaja. Občas sa nám podarilo ísť na nejakú krátku prechádzku a asi dvakrát do divadla, ale okrem toho vždy boli s nami deti. Brávali sme ich so sebou všade. Keď boli malé, dokonca i na kurzy STM. Cestou sme si spravili malý výlet a potom sa vo vedľajšej miestnosti hrali. Áno, bola to niekedy záťaž (veď aj ich žalúdky bolo potrebné nakŕmiť), ale vždy sme boli najšťastnejší s nimi.

     „Ďakujem,“ pristúpila som k manželovi a pobozkala ho. Pochopila som. Vraciame sa k sebe. Keď nám deti začínajú pomaly odrastať a odlietať, viem, že sa nemusím báť. On bude vždy stáť pri mne v dobrom i v zlom, šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe.

Angelo Roncalli si najmä na duchovných cvičeniach a na narodeniny často kládol otázky o „posledných veciach“ v živote. Vo svojom duchovnom testamente sa vyznáva
z toho, čo ním zoči-voči vlastnej smrti hýbalo.

sv. Ján XXIII

Poznanie vlastnej úbohosti a ničotnosti mi bolo vždy dobrým spoločníkom, robilo ma skromným a pokojným a darovalo mi radosť z toho, že sa pre vlastné dobro môžem cvičiť v poslušnosti a láske k dušiam. Pre mňa a moje zásluhy stačí Pánovo milosrdenstvo a jeho zľutovanie. Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš že Ťa milujem. To jediné mi stačí“ (29. jún 1954).

„Myšlienka na smrť ma neznepokojuje. Som pripravený byť aj nečakane odvolaný“ (jún 1957).

„Uplynulých osemdesiat rokov mi dokazuje, že najcennejšie je byť dobrý a vždy pripravený na nečakané odvolanie. To najdôležitejšie je: zaistiť si večný život v dôvere v Pánovu dobrotu, ktorý všetko vidí a o všetko sa stará“ (3. december 1961).

Dobrota bola kľúčovým slovom jeho spirituality – od mladosti až do vysokého veku. Byť dobrým pastierom a otcom, to bol ideál jeho života ako biskupa. Rozvíjal v sebe radosť z krásneho, dôveru v dobro, vieru v dobrotivosť. V každom človeku predpokladal dobro.

Naša spoločná dovolenka prešla rýchlo. Bola krásna. Po nej prišla o rok druhá a dúfam, že bude aj ďalšia. Z darčeka sa stala tradícia. Spoločná dovolenka vo dvojici mi pripomenula naše dávno zabudnuté „staré časy“, keď sme ako mladomanželia spolu žili ešte bez detí: čítanie v posteli pred spaním, hľadenie si do očí pri obede, sedieť len tak pri sebe a držať sa za ruky, mať čas len a len pre seba… Aj Vianoce prišli – a nebolo nás pri štedrovečernom stole o jedného menej, ale naopak – o jedného viac, lebo prišla aj dcéra s manželom.

Nebudem sa báť! Ako rodina budeme stále spolu. I keď deti úplne vyrastú a od nás odídu. Teším sa z každej spoločnej chvíle, či je to v kuchyni, pri obede, pri učení, v aute, v prírode alebo na lyžiach. Každý rok chodievame do Slovenského raja. Na Malej poľane si vždy zaspievam: „Rájem jednou chtěl bych jít …“

obr.146.14Spoločne sa s manželom „ťaháme“ – a dúfam, že i dotiahneme – do večného Raja.

Večer, keď už ležíme v posteli, spoločne sa modlíme modlitbu: „Večné Slovo, jednorodený Syn Boží. Nauč ma pravej veľkodušnosti, nauč ma tebe slúžiť, ako si to ty právom zasluhuješ: aby som dával a nepočítal, aby som bojoval a nedbal na rany, aby som pracoval a netúžil po odpočinku, aby som sa obetoval a nečakal inú odmenu, ako vedomie, že som splnil tvoju svätú vôľu. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.“

Zuzka Košťálová st.