Používame cookies. +

Iba dnes budem pevne veriť, aj keby okolnosti naznačovali presný opak, že dobrotivá Božia prozreteľnosť sa o mňa stará tak, ako keby okrem mňa nebolo na svete nikoho.

Každé leto chodievam s rodinou na púť do Levoče, duchovné cvičenia, či na kopec Podbrdo. Sedím alebo kľačím pred krížom a všetko odovzdávam Bohu a našej nebeskej Matke. Dnes odovzdávam seba. Kto vlastne som? Matka, manželka, dcéra, priateľka. Často som si myslela, že som nikto, a predsa som sa mýlila. Boh mi dal poznať, že mu na mne záleží, že nie som nikto, ale NIEKTO.

Pred dvadsiatimi rokmi:
Ráno mi zapípal teplomer. To nie je pravda! Na 19. deň zapisujem do tabuľky opäť zvýšenú teplotu. To nie je možné. Viem, že cyklus mi po pôrode nášho tretieho dieťaťa nabehol už po piatom týždni, ale stále dojčím a navyše neverím, že by sme mohli počať pár dní po začiatku III.fázy. Čakám ďalej, ale stále nič. Teplota neklesá. Veď naše tretie dieťa má len pol roka. Ako to zvládnem? Kde dáme ďalšiu postieľku? Mama sa so mnou prestala zhovárať. Moja doktorka je tiež proti…
     Narodila sa nám dcéra, ktorá do našej rodiny priniesla veľké požehnanie. Jej chorá oblička, operácia a dlhý pobyt v nemocnici ma učili trpezlivosti, dôvere v Boha a v dobro. Práve toto dieťa, ktoré vždy kráčalo v tieni svojho staršieho brata s ním vytvorilo dokonalú dvojicu, súzvuk a harmóniu. Ako dobrí súrodenci sa vždy vedeli zriekať, dohodnúť, obetovať sa.

O štyri roky neskôr:
Ráno mi zapípal teplomer. To nie! Teplota prudko klesla. Po predĺženej luteálnej fáze prichádza krvácanie. Tak som sa tešila. Opäť nič. Už ďalej nevládzem. Rozplačem sa. Prečo Pane? Máme štyri deti, ale túžba po ďalšom dieťati je silnejšia ako naše plány pred svadbou (mať štyri deti). Pred pár mesiacmi požehnal si nám, Pane, ďalšie dieťa, ale potom o pár týždňov si si ho vzal späť k sebe. Nikdy som naše piate dieťa nemohla držať v náručí. A teraz? Daruješ nám ešte aspoň jedno? Prosím, Pane!
     Po deviatich mesiacoch „trápenia“ opäť čakáme dieťatko. Prichádza na svet tesne pred Vianocami ako malý Ježiš. Vďačne ho hneď po príchode z pôrodnice kladiem pod vianočný stromček. Dieťa je naozaj dar. Naša posledná dcéra si vyžadovala veľa lásky a času, ale čím viac lásky dostávala, tým viac lásky dokázala a stále dokáže rozdávať. Pri nej som sa naučila, čo je to plniť Božiu vôľu, a že nech sa deje čokoľvek, Boh sa o nás stará. Je mi veľkým potešením hlavne teraz, keď mi tie staršie deti už odlietajú z hniezda.

     Ján XXIII. si spomína na svoje detstvo takto:
„Boli sme chudobní, ale spokojní, ale plní dôvery v pomoc Prozreteľnosti. Na našom stole nechýbal chlieb ani kukuričná kaša.  Zriedkakedy bolo mäso a nanajvýš na Vianoce a Veľkú noc kúsok doma upečeného koláča. Nedeľné šaty a topánky museli vydržať celé roky. A predsa, keď sa ukázal žobrák pri dverách našej kuchyne, kde niekedy až do dvadsať detí netrpezlivo čakalo na svoj tanier polievky, našlo sa ešte vždy miesto aj pre neho a moja matka ho pozvala, aby si k nám prisadol.“
     Takéto spomienky na detstvo sprevádzali Angela Roncalliho po celý jeho život. Aj v časoch, keď si pripadal dosť opustený. Ďaleko od vlasti, vzdialený od Vatikánu, takmer zabudnutý verne vykonával svoju službu. Aj keď okolnosti naznačovali presný opak, on veril v Božiu prozreteľnosť a dôveroval Božím úmyslom. Cítil sa Bohom uznávaný a nie prehliadaný, volaný po mene, nie zabudnutý. Veril, že pre Boha je jedinečný a dobrotivá Božia prozreteľnosť sa o neho stará, akoby okrem neho nebolo na svete nikoho. V takejto Božej skúsenosti pristupoval aj k ľuďom. Dal im pocítiť, že každý človek je pre Bohom jedinečný, neopakovateľný, a že o každého sa Boh stará, akoby bol jediným človekom na svete.
    
145.4.1V mojom živote som neurobila veľkú kariéru, ani dieru do sveta. Mám titul, ale nikdy som nestála za doskami s výkresmi a nerysovala tak, ako som po tom vždy túžila. Som mama. Vychovala som päť detí a to mi stačí. Neobjavila som nič mimoriadne, ale spoznala som lásku. Teraz tu píšem aj za moju „druhú rodinu“ (nie manžela a deti), ale za Ligovú rodinu. Rodinu, ktorú som spoznala pred dvadsiatimi rokmi. Rodinu, ktorú tvoria i ďalšie iné rodiny, ktoré sa pobrali tiež rovnakým smerom ako ja s manželom.  Smerom šíriť STM medzi manželmi, snúbencami, študentmi. Keď som sa prvýkrát s manželom zúčastnila kurzu STM, nikdy mi ani nenapadlo, že práve kurzom STM získam nielen vedomosti, ale aj formovanie svojho života, svedomia a k tomu aj veľa priateľov. Dlhoročné priateľstva v Lige z nás vytvorili jednu veľkú rodinu. Všetci sme navzájom duchom spojení a Boh sa o nás stará.

     „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť, lebo Ty si so mnou!

Zuzka Košťálová