Vianoce patria odjakživa k mojim obľúbeným sviatkom. Ako malé dieťa som mal rád atmosféru, ktorá v našom byte vládla pár dní pred Štedrým dňom a najmä od rána 24. decembra. Obaja s bratom sme nakúkali cez kľúčovú dierku zatvorených dverí na obývačke a cez ich matné zrnité sklo s nádejou, že uvidíme anjelov, ako prinášajú a zdobia vianočný stromček; súperili sme medzi sebou, kto ich uvidí prvý, a tešili sa na prekvapenia pod stromčekom.
Neskôr, keď som už bol väčší a odhalil „tajomstvo Vianoc“, sa k očakávaniu toho, čo dostanem, pridalo aj očakávanie toho, ako zareagujú moji drahí na darčeky, ktorými som sa ich snažil obdarovať. Ale muselo prejsť ešte zopár rôčkov, kým som pochopil, že Vianoce sú a majú byť o oslave narodenia Dieťaťa, ktoré je neprekonateľným darom, aký kto kedy komu daroval. A že adresátom tohto daru som (aj) ja, pretože toto Dieťa prišlo na svet, aby som mal Život a naučilo ma, čo znamená milovať.
Som vďačný Zuzke a Aničke, ktorých životy pretvára toto Dieťa, že boli ochotné do tohto adventno-vianočného čísla napísať svoje svedectvá a obdarovať nás nimi. Anička svedectvom publikovaným pod názvom „Vojta“, v ktorom nám približuje, ako s manželom dostali dar, z ktorého sa doteraz tešia a na ktorý si vo svojom veku už netrúfali. Pani Zuzka zas svedectvom, ktoré odhaľuje iný ako klasický vianočný obraz s tromi postavami. Hoci pre ňu a jej manžela spoločné Vianoce s dieťaťom v kolíske nikdy neprišli, jej príspevok – „Príbeh jedného celkom úspešného manželstva“ – svedčí o tom, že sa s manželom otvorili pre Dar Vianoc a jeho pôsobenie v ich životoch.
Všetkým nám prajem, aby sme vo svojich rodinách boli jeden pre druhého darom, boli otvorení prijať obdarovanie a nechali sa preniknúť darom lásky, ktorým nás aj tento rok chce na svoje narodeniny obdariť Dieťa v jasliach.
Jozef Predáč