Ľudovít mal svoje hodinárstvo a Zélia bola renomovaná čipkárka. Svoje podnikanie vybudovala doslova od nuly. Keď ju neprijali do kláštora, absolvovala kurz výroby alenconskej čipky. Zdokonalila sa v tomto remesle natoľko, že mohla zamestnávať ďalšie dievčatá a ženy. Dnešným jazykom by sme povedali, že ich zamestnala na „homeoffice“ – zadala im čiastkové úlohy – háčkovali podľa jej návrhu časti čipky. V štvrtky Zélii doniesli svoju prácu a dostali za ňu mzdu. Štvrtok nebol zvolený náhodne – v tento deň bývali v meste trhy, a tak si ženy mohli rovno nakúpiť, čo potrebovali. Pomocnica v domácnosti neskôr povedala, že napriek organizačne nabitému dňu a starostlivosti o deti Zélia nikdy nevynechala cez deň pravidelné modlitby.
Ľudovít prevádzkoval hodinárstvo. Nikdy nepodľahol nátlaku známych, aby svoj obchod v nedeľu otvoril, ani „aspoň zboku“. Nedeľa patrila Bohu a on ju svätil – navyše bol členom skupiny pravidelnej adorácie pred Najsvätejšou sviatosťou.
Keby sme my všetci katolíci zachovávali nedeľu (lat. domenica) ako deň Pánov a mali rovnakú dôveru, že Pán nám neostane nič dlžný, možno by nebolo potrebné spisovať petície za zákaz nedeľného predaja. Stačilo by nenakupovať... veď keby nebolo dopytu, obchodníkom by sa prevádzkovanie supermarketov a obchodov neoplatilo.
Nech nám svätí „živnostníci“ Ľudovít a Zélia vyprosujú rovnaký vrúcny vzťah k Bohu, aby sme svätenie nedele a sviatkov nepovažovali za obmedzenie, ale dar a požehnanie!
Mária Schindlerová