Veľmi rád sa pozerám, ako malé kuriatka vykúkajú zvedavo spod kvočky, ako sa objavujú a vzápätí miznú v jej teplom perí. Majú tam takmer ideálne podmienky. Ak však chcú vyrásť, musia jesť a piť. Vtedy je nevyhnutné, aby opustili teplo a bezpečie. Ani si neuvedomujú, že týmto pobehovaním tam a späť sa dokonale otužujú, až kým nie sú schopné udržať si vlastné teplo. Cez tieto stvorenia vnímam jednoduchosť a praktickosť prirodzených zákonitostí.
Prostredie, v ktorom žijeme, nás tiež ovplyvňuje a formuje, ale aj obmedzuje, dáva nám hranice. A keďže nie sme len telesné bytosti, máme tú výhodu, že sa vieme vedome „otužovať“ a rozvíjať telo, dušu i ducha. Máme prirodzenú túžbu po dobre, po ideálnych podmienkach, mieste, kde by sme sa cítili bezpečne a pohodlne. Hľadáme si milovaného a milujúceho partnera, s ktorým budeme vytvárať teplo domova. Napriek našej snahe musíme skonštatovať, že je doma občas dusno. A tak hľadáme skúsenosť pomoc i radu, alebo si razíme vlastnú cestu.
Na rozdiel od kuriatok z bezpečia nevybiehame, ale len chvíľami doň vchádzame.
Kde takéto bezpečie nájsť, kde môžeme zažiť atmosféru pokoja, lásky a jednoty?
Takéto niečo jestvuje aj v našom svete, len s presahom do iného rozmeru nášho bytia – duchovného. Hneď pri vstupe do kostola prechádzame miestom, ktorému sa hovorí vstupný portál. Každá kostolná brána, či dvere sa stávajú miestom prechodu z našej svetskej reality do tej nebeskej. Vnímame to? Svätý páter Pio hovorieval, že na každej svätej omši je prítomné celé nebo. Účasť na sv. omši s eucharistiou nám umožňuje vstúpiť na chvíľu do najlepšej z realít, po ktorej túži naša duša.
Blízka prítomnosť Boha môže byť pre našu dušičku stresujúca a zo začiatku nepríjemná, takže ak tam nechodíme pravidelne, ťažko sa nám zvyká. Ale bez toho sme len ťažko schopní vytvárať atmosféru pokoja v sebe a okolo seba.
V detskej piesni sa spieva: „V nebi je parádna klíma, tam nie je teplo ani zima.“
Táto nebeská destinácia je zjavne vhodná pre všetky vekové aj klimatické kategórie. Poďme aj v manželstve cestou, ktorá nás tam raz dovedie.
Branislav Garbera