Zélia a Ľudovít sú svätými nie preto, lebo majú svätú dcéru (a učiteľku Cirkvi), ale pre svoj svätý život, v ktorého prostredí ich deti mohli vyrastať. Postupne sa pozrieme na niekoľko čŕt z ich života, ktoré sú menej známe.
Keď sa narodila Terezka, ich posledné dieťa, Zélia sa veľmi snažila dojčiť, ale nešlo to. Dokrmovala tým, čo mala k dispozícii: ryžovým odvarom i kozím mliekom. Dieťa však chradlo, zle pilo, vracalo a objavili sa príznaky podobné tým, na ktoré už predtým zomreli tri ich deti v útlom veku. Lekárovo odporučenie bolo jasné: ak má dieťa prežiť, musí byť dojčené materským mliekom.
Zélia teda vzala svoju 8-týždňovú dcérku a peši sa vybrala v noci na cestu do 8 km vzdialenej dediny, kde poprosila dojku Rose Taillé (tá v tom čase dojčila svoje asi ročné dieťa), aby jej pomohla. Rose súhlasila a rok aj mesiac dojčila okrem svojho aj ďalšie dieťa. Hneď po prvom dojčení sa Terezke uľavilo a začala sa zotavovať.
Snažím sa predstaviť si tú veľkú lásku – najprv ako túžbu živiť dieťa svojím telom, potom premenenú na obavy o jeho život, až nakoniec zrealizovanú v rozhodnutí vzdať sa na rok svojho dieťaťa pre jeho dobro. Aj ochotu a spoluúčasť inej ženy, ktorá sa odhodlala na tandemové dojčenie.
Svätá Zélia môže byť vzorom a povzbudením pre všetky mamy, ktoré nemohli dojčiť, aj keď by veľmi chceli, a ukazuje im, že nie sú preto menej dobré mamy.
O tom, ako aj Ľudovít prispieval k tomuto láskyplnému prostrediu, si povieme v ďalšej časti.
Mária Schindlerová