Keď som v posledný januárový piatok tohto roku kráčala smerom ku gynekologickej ambulancii, tešila som sa, ako domov prinesiem prvú fotku nášho malého drobčeka. Môj lekár sa však sonom zaoberal akosi dlhšie a mlčal. Namiesto fotky som si domov niesla lístok do nemocnice s diagnózou missed abort, 8.týždeň. Čakalo ma čistenie.
Cez víkend som sa od Simonky Predáčovej z ústredia LPP dozvedela o praxi Mudr. Wallenfelsa, ktorá je ako lege artis bežná aj v zahraničí a aj v niektorých slovenských nemocniciach – počkať v tomto začiatočnom štádiu tehotenstva na spontánny potrat a tak sa vyhnúť kyretáži, keďže nesie so sebou viaceré riziká a vo väčšine mne podobných prípadov nie je nevyhnutná. Potom nasledoval telefonický rozhovor so sestričkou MUDr. Wallenfelsa, Mgr. Veronikou Lašovou, ktorá mi vysvetlila, čo ma čaká, a uistila ma, že viac ako 90 % žien v tomto štádiu nepotrebuje kyretáž. Mala som obavy, pretože môj lekár vyslovil názor (na základe poslednej menštruácie), že som mohla otehotnieť už v polovici novembra a bábätko sa prestalo vyvíjať a žiť niekedy okolo Vianoc. Vtedy som si aj robila tehotenský test, ktorý bol negatívny. Nevoľnosti však boli najintenzívnejšie po Novom roku a test, ktorý som si robila koncom januára, bol pozitívny. Bála som sa, či nie je riziko čakať na spontánny potrat, ak plod nežije už mesiac. Na druhej strane, ako ma upozornila Simonka a potom aj sestrička, negatívny test pred Vianocami a nevoľnosti po Novom roku mohli znamenať, že som otehotnela neskôr (ešte dojčím). Rozhodla som sa počkať.
Ešte v ten večer som začala slabšie krvácať (ako pri začiatku menštruácie) a cítila som, najmä po dojčení, slabšie kontrakcie. Po dvoch dňoch sa krvácanie odrazu zintenzívnilo, kontrakcie boli častejšie, ale nie veľmi bolestivé. Silné krvácanie a odlupovanie sliznice trvalo asi 5 hodín. Potom zoslablo a myslela som si, že sa to skončilo. Cítila som sa trochu slabá, pobolievala ma hlava, kolísala nálada, ale inak celkom dobre. Snažila som sa ako-tak fungovať pri deťoch, občas som si ľahla. Nemohla som veľmi jesť (asi nervy), tak som sa snažila najmä dopĺňať tekutiny a manžel mi priniesol z lekárne nutridrinky. Asi po dvanástich hodinách, keď už krvácanie nebolo také silné, som začala mať intenzívne bolesti v krížoch a v podbrušku. Pripomínalo mi to pôrod, samozrejme, bolesti neboli až také silné. Po pol hodine som „porodila“ drobný plodový vak s pozostatkami nášho plodíka. Okamžite sa mi uľavilo. O štyri dni som absolvovala kontrolné sono u svojho gynekológa, ktorý skonštatoval, že všetko je v poriadku, maternica je čistá a sliznica tenká. Bol rád, že to napokon prebehlo spontánne a čistenie nebolo potrebné.
Keď som pred ôsmimi rokmi kvôli zamĺknutému potratu podstúpila kyretáž, mala som po nej týždeň veľké bolesti a mesiac som krvácala, musela som brať antibiotiká. Obe tieto skúsenosti boli pre mňa nepríjemné a bolestivé. Spontánny potrat bol náročný v čakaní na okamih, kedy sa to spustí a aké to bude, na druhej strane som vnímala, že celý ten postupný a pozvoľný priebeh bol pre môj organizmus prirodzenejší a šetrnejší ako kyretáž. Možno to vyznie zvláštne, ale som vďačná aj za to, že naše mŕtve bábätko neskončilo ako bio odpad, ale mohli sme ho s láskou pochovať.
Ďakujem Simonke a sestričke Lašovej za dobré rady a mojej rodine a priateľom za pomoc, podporu a modlitby. A Bohu, že aj keď nerozumiem, prečo sa to stalo, cítila som, že je v tom so mnou. Naozaj. Zuzana
Redakčná poznámka: Pre všetkých, ktorí zažijú bolestnú skúsenosť straty svojho ešte nenarodeného dieťaťa, je k dispozícii občianske združenie Tóbi (www.oz-tobi.webnode.sk), ktoré poskytuje zdarma odbornú aj praktickú pomoc, či už v súvislosti s pochovaním dieťatka, ako aj s pomocou pri vyrovnávaní sa s jeho smrťou. (V ČR nabízí tuto službu Tobit, o.s.: tobit.cz.)
