Používame cookies. +

most

Naše cesty sa napriek rozdielnosti prostredí, z ktorých pochádzame, spojili. A možno práve to vnieslo do nášho života novú hodnotu a inú optiku, akou sme sa doposiaľ obaja pozerali na svet. Ja pochádzam z liberálnej rodiny, kde bolo všetko dovolené. Nediskutovalo sa o ničom. Deti si mohli predsa všetko nájsť v časopisoch... Kresťanstvo v rodine bolo o občasnom nedeľnom chodení do kostola. To znamená, že hodnoty vyplývajúce z neho nemali absolútne žiadne miesto v živote rodiny. Skôr to bolo pociťované ako príťaž. Veď nech má stará mama radosť. A keď sa v kostole v nedeľu sedelo, tú radosť mala.... Ostatné veci neprekážali, hlavne, že sa sedí....A ľudia videli, že sa chodí do kostola. To bolo „najdôležitejšie“. Tak som aj ja pociťovala a vnímala celé kresťanstvo. Niečo ma tam vždy ťahalo, ale často, pozorujúc pokrytectvo v rodine, nemala som chuť hľadať. Hľadať zmysel a naplnenie života.
     Boh ma nasmeroval na cestu viery prostredníctvom mojich úžasných spolužiačok. Boli to evanjeličky, ktoré každoročne chodievali na Campfest. Zavolali ma a ja som išla. Cítila som záujem, ochotu počúvať a prijať. Tam som prvýkrát zistila, že kresťanstvo nie je len o starých mamách v kostole...Smejem sa, keď si spomínam, ako som tam prvýkrát prišla. Bola som ako Alica v krajine zázrakov. Doslova! A som im vďačná dodnes, že boli mojím odrazovým mostíkom na ceste, ktorú pre mňa pripravil Boh.
     Počas vysokej školy som pre ťažké rodinné prostredie hľadala útočisko v Centre univerzitnej pastorácie. Hľadala som najmä pokoj, miesto, kde by som mohla premýšľať, hľadať, pýtať sa, diskutovať, byť sama sebou. Našla som tam oveľa viac, ako som čakala...Božia láska sa pretavila do tej ľudskej v podobe môjho budúceho manžela Paľka. 
     Paľko pochádza z „pravej“ katolíckej rodiny. V mnohých otázkach mal jasno. Bol pre mňa akýmsi vzorom, čo sa týkalo vzťahu s Bohom. Bol milý, úprimný, na nič sa nehral. Na začiatku som mu závidela, že dostal milosť viery tak „lacno“. Neskôr mi porozprával, že jeho cesta tiež nebola jednoduchá. O mnohých veciach sa v jeho rodine nerozprávalo. Mnohé veci boli jednostranné, svet neveriacich ľudí príliš hriešny a často sa pripomínali nástrahy vzťahu s dievčaťom. 
     Naše začiatky boli teda dosť kostrbaté. Báli sme sa zdôveriť jeden druhému, báli sme sa povedať si o sebe viac, v mnohom sme si nerozumeli. Napriek tomu Boh medzi nami vybudoval, síce veľmi opatrne, ale isto, pevný most. Už sme sa nebáli prejsť jeden k druhému na druhú stranu mosta. Chodili sme spolu rok a pol, potom sme sa zasnúbili. Náš snúbenecký čas bol zároveň aj našou skúškou, keďže som odišla na pol roka študovať do Poľska. Zistili sme však, že tento čas odlúčenia nás ešte viac zomkol a tešili sme sa na spoločnú budúcnosť. 
     Ešte ako snúbenci sme sa veľmi veľa rozprávali o našej budúcnosti, o svojich predstavách, túžbach. Čítali sme a hľadali odpovede na naše otázky. Vnímali sme, že je nesmierne dôležité spoznať hodnoty, názory a očakávania toho druhého. Vždy sme si vážili a vážime jeden na druhom, že o všetkom spoločne diskutujeme. Nechceli sme a nechceme, aby niečo bolo nedopovedané, nevyriešené. Tak to bolo i v prípade otázok o našej budúcej rodine a intímnom živote. Obaja sme, samozrejme, túžili po rodine, ale vedeli sme, že nie všetko bude jednoduché vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré ma sprevádzali už od detstva. Naše obavy sme zverili Bohu. Veľmi nás povzbudil text z pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes: „...manželia nech sa stavajú k rodičovstvu a vychovávaniu svojich detí zodpovedne, nech si v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvoria správny úsudok. Pritom nech prizerajú jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro svojich detí, čo sa už narodili alebo prichádzajú do úvahy v budúcnosti. Ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne, a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny.“
     Tešili sme sa na našu spoločnú budúcnosť, berúc do úvahy všetko, dobré i zlé.
     Prihlásili sme sa na predmanželskú prípravu k dominikánom, ktorí v Centre univerzitnej pastorácie vo Zvolene každoročne pripravujú pre snúbencov cyklus prednášok a diskusií. Práve v ten rok sme boli jediným snúbeneckým párom, preto sa tento cyklus prednášok neuskutočnil. Absolvovali sme stretnutia s pátrom Lukášom, ktorý nás veľmi dobre poznal, takže predmanželská príprava bola pre nás doslova šitá na mieru.😊 Sme mu vďační za čas, ktorý nám venoval, a za to, že k nám vždy pristupoval nielen ako kňaz, ale aj ako priateľ. Od neho sme dostali kontakt na manželov Predáčovcov. 
     Ozvali sme sa im, či by sme sa mohli prihlásiť na jeden z ich kurzov. Keďže v tom období nemali plánovaný kurz, navrhli nám, aby sme prišli k nim domov. Ich úžasné prijatie bolo pre nás začiatkom našej cesty s LPP 😊. Nikdy nezabudneme na ich bezprostrednosť, otvorenosť a láskavosť, s akou sa s nami rozprávali. Čo nás neskutočne zasiahlo, v pozitívnom slova zmysle, bol ich vzťah. Vzťah založený na dôvere, láske, úprimnosti. Vzťah, v ktorom muž pozná cyklus svojej manželky a citlivo pristupuje ku všetkým jeho zmenám. 
     Po tejto návšteve sme sa ešte intenzívnejšie rozprávali o plánovanom rodičovstve, symptotermálnych metódach, plodnosti a o tom, ako spoločne budeme zveľaďovať tento dar, ktorý nám Boh ponúka prostredníctvom manželského života. Spoločne sme preštudovali príručku a ostatné materiály, ktoré sme dostali k dispozícii. 
     Boli sme vďační, že tieto témy sme otvorili ešte pred vyslúžením sviatosti manželstva. Mali sme tak čas všetko prebrať, porozprávať sa o tom a v neposlednom rade si začať zaznamenávať cykly, aby sme lepšie chápali to, o čom sme si prečítali. Obaja sme cítili zodpovednosť... vo vzťahu k Bohu, k jeden druhému a takisto k našej budúcej rodine. 
     Ďakujeme Bohu, že nás zaviedol na cestu LPP. Ďakujeme Predáčovcom, s ktorými to neskončilo len pri jednej návšteve.😊 Ďakujeme, že nás motivovali, aby sme sa stali lektorským párom. A veru, dlhšie sme hľadali dôvody, prečo sa to teraz nedá..... A asi by sa tie dôvody hľadali dodnes... Pretože vždy toho bolo a je veľa, vždy sú a budú ďalšie povinnosti, iné záujmy, problémy, životné okolnosti, ktoré nám môžu prísť do cesty. Otázkou je, či niečo skutočne chceme, alebo nie. Žiť manželský život v súlade s Božím plánom a zároveň ho stavať a zveľaďovať vďaka láske, ktorá plynie z poznania jeden druhého, je úžasná vec. Je úžasné vedieť, že manžel rozumie cyklu svojej manželky, že sa navzájom rešpektujú a manželskú lásku so vzájomným sebadarovaním vnímajú ako veľký Boží dar.
     Vždy som túžila pracovať s deťmi, mladými ľuďmi, čo sa mi vo veľkej miere splnilo pri mojom povolaní učiteľky. Ale túžba odovzdávať to, čo sme dostali i my prostredníctvom manželov Predáčovcov, bola silnejšia ako nedostatok času. Niekedy to vyzeralo u nás kadejako 😊. Silnú motiváciu sme cítili vďaka snúbencom, s ktorými sme mali niekoľko stretnutí v rámci ich predmanželskej prípravy. Tieto stretnutia boli pre nás na jednej strane časovo náročné, no na druhej strane nesmierne obohacujúce a podnetné. Uvedomili sme si potrebu takýchto stretnutí, počas ktorých máme možnosť nielen rozprávať, ale i počúvať. Chceme sa stretávať so snúbencami, s manželmi, mladými či staršími, so všetkými, ktorí takisto majú chuť hľadať. Hľadať krásu, zmysel a napĺňanie manželstva v súlade s Božím plánom. 

Manželský život je darom, táto skutočnosť sa stáva najzjavnejšou, keď sa manželia dávajú jeden druhému v láske a toto vzájomné stretnutie ich robí jedným telom.“  Ján Pavol II.

Zuzka Holosová