Veľa manželských párov je v ťažkej situácii. Niektorí majú vážne zdravotné komplikácie. Množstvo žien má za sebou pôrody cisárskym rezom a lekári im neodporúčajú ďalšie tehotenstvo.
Iní zistili, že prenášajú skrytú dedičnú poruchu. Niektorí by možno aj radi prijali ďalšie deti, ale majú nevyhovujúce bývanie a sú v zlej ekonomickej situácii. A okrem toho je tu aj veľká skupina manželov, ktorí vzhľadom na svoj vek už dieťa neplánujú.
Mnohí z nich – alebo z ich okolia - sa pýtajú, či ani v ich situácii nie je možná výnimka. Zvyčajne uvažujú nad sterilizáciou (najmä tí, ktorí majú veľmi vážny dôvod predísť tehotenstvu) – túto považujú za najspoľahlivejšiu ochranu pred neželaným tehotenstvom – a iní zas uvažujú nad prezervatívmi či prerušovaným stykom, pretože sa im tento spôsob predchádzania tehotenstvu vidí prirodzený, resp. aspoň nie „umelý“, s minimálnymi zdravotnými dôsledkami v porovnaní s hormonálnou antikoncepciou.
Je pochopiteľné, keď si manželia v takýchto situáciách už tehotenstvo neželajú. Ani Cirkev nenúti manželov, aby mali deti za každú cenu. Kto si prečítal útlu encykliku Humanae vitae, vie, že „manželia majú zvážiť svoje fyzické, ekonomické, psychologické a sociálne podmienky“ - tento krok vyzýva manželov úprimne sa pýtať, či majú oprávnený dôvod predchádzať tehotenstvu.
Aj keď toto rozhodnutie a zvažovanie je výsostne manželským právom, neznamená to, že zaň manželia nie sú zodpovední. Preto hovoríme napríklad, že používanie prirodzených metód nie je vždy absolútne dobrom – možno ich niekto používa preto, lebo sa chce deťom vyhýbať zo sebeckých pohnútok – nechce prijať námahu, ktorá je s rodičovstvom spojená a pod. Pre tých, ktorí boli spomenutí na začiatku, však takéto zvažovanie a rozhodnutie predchádzať tehotenstvu môže byť prejavom ich zodpovedného postoja k manželstvu a rodine.
Tu však narazia, keď zistia, že výnimky nie sú a nik nemá kompetenciu ich udeliť. V minulom čísle Novín sme písali o tom, ako nesprávne niektorí pochopili slová Benedikta XVI. o kondómoch – v žiadnom prípade ich manželom neodporúčal, ani neudeľoval nejaké výnimky. Je Cirkev tvrdá? Rozumie manželom v ťažkých situáciách? Čo ak napríklad má žena za sebou päť sekcií? Alebo čo ak je jeden z partnerov vážne chorý? Čo ak manželia majú štyri deti všetky v predškolskom veku, rok po roku a do prechodu je ešte ďaleko?
Musíme si úprimne odpovedať, že to, čoho sa najviac bojíme, resp. to, čo sa nám vidí najťažšie, nie je samotné používanie PPR, ba ani tehotenstvo. To, čo je tým „kameňom úrazu“, je nevyhnutnosť abstinencie, ktorú prirodzené metódy vyžadujú.
Totiž každému je zrejmé, že PPR dosahuje vyššiu efektivitu nielen tým, čí presnejšie dokáže určiť hranice medzi plodným a neplodným obdobím, ale najmä tým, či sú manželia pri predchádzaní tehotenstvu ochotní tieto hranice neprekročiť. Jednoducho, či sú ochotní obaja prijať zdržanlivosť. (Istý muž raz nazval abstinenciu tabletkami NEONDYT :-).
V porovnaní s týmto nárokom sa akákoľvek antikoncepcia – či na jednej strane tá menej spoľahlivá (kondóm) alebo viac spoľahlivá (priama sterilizácia) javí znesiteľnejšia, pretože nevyžaduje zriekanie sa sexuálneho styku.
Pokiaľ ide totiž o spoľahlivosť – mnohí sa boja PPR práve preto, lebo nedôverujú, žeby to fungovalo – nezávislé odborné štúdie, ktoré navyše ani neiniciuje Cirkev, ani ich Cirkev nefinancuje – hovoria o tom, že symptotermálna metóda (teda sledovanie najmenej dvoch príznakov, z ktorých jedným je bazálna teplota) – je mimoriadne spoľahlivá pri predchádzaní tehotenstvu. Námietky typu, že meranie teploty je obtiažne, nepríjemné a pod., zas napríklad vôbec nepoužívajú tí, ktorí naopak, sa pomocou STM snažia o tehotenstvo. Ženy, ktoré chcú prirodzene počať dieťa, s nádejou využívajú tento jednoduchý prostriedok, aby zistili čas ovulácie, či vôbec poznali svoje plodné príznaky. Nevadí im meranie bazálnej teploty, kreslenie teplotnej krivky či vyhodnotenie grafu. A nik sa nad tým nepozastavuje a neoznačuje ich počínanie za primitívne.
Keď Cirkev učí, že výnimky neexistujú – teda že nie je možné „udeliť“ nejaký dišpenz manželom s vážnym – oprávneným dôvodom predchádzať tehotenstvu, nie je to preto, že je necitlivá, že nechápe, alebo preto, že je tvrdá a manželský život by jej bol vzdialený. Nie je to totiž vec dohody v Cirkvi. V spomínanej encyklike sa píše, že Cirkev len vysvetľuje a objasňuje, čo je v tejto oblasti dobré a zlé, ona nie je autorom toho prirodzeného zákona, z ktorého vychádzajú mravné normy. Ak je niečo zlé, je to zlé nie preto, lebo to nejaký zákon zakazuje, ale preto, lebo je to zlé skutočne, a zlo škodí človeku. To isté platí aj vtedy, ak si niekto tento skutok – napr. antikoncepciu, sterilizáciu – zvolí z nevedomosti. Je to ako jed – aj keď by človek nespozoroval, že konzumuje jed, aj tak by jeho organizmu jed škodil.
To, prečo výnimky neexistujú, je v podstate jednoduché – sterilizovaný, antikoncepčný akt by už nebol manželský. Bol by to akt sexuálny, genitálny... ale nemal by ten manželský význam – význam jednoty a význam prijatia druhého ako potenciálneho rodiča. Potom je to vždy akt žiadostivosti, nie manželskej lásky. Žiadostivosť a láska sa totiž navonok podobajú ako vajce vajcu – ale presne tak, ako vajce vnútri pokazené a vajce dobré. Navonok áno, vo vnútri úplný opak.
Cirkev nám neberie slobodu, ale vyzýva nás, aby sme boli slobodní predovšetkým od žiadostivosti, ktorá druhého chce použiť pre uspokojenie seba. Boh nám ponúka posilu, aby sme vedeli konať ako ľudia, ktorí sa vedia ovládať.
Ak teda majú manželia objektívny dôvod predísť tehotenstvu, a potrebuj mať maximálnu istotu, odporúčame im používať symptotermálnu metódu s použitím konzervatívnejších – prísnejších – pravidiel (v praxi to značí využívať na manželské spojenie len obdobie poovulačnej neplodnosti). Prijatie týchto pravidiel znamená prijať do života možno viac abstinencie, ale rozhodne nevyžaduje absolútnu zdržanlivosť.
Psychológia tiež potvrdzuje, že zdržanlivosť sama osebe nie je zlom.
„Abstinencia môže byť prejavom zrelej lásky a úcty k partnerovi, i k Bohu. Poukazuje na schopnosť sebaovládania a na to, že manželstvo nestojí na sexe. Mnoho starších manželov sa sexu dobrovoľne vzdáva. A snáď v každom manželstve nastane situácia, kedy sú vážne a spravodlivé dôvody zdržať sa pohlavného styku na čas niekoľkých týždňov či mesiacov. Takéto obdobia sú bezosporu náročné. Ale paradoxne môžu manželstvo posilniť, pokiaľ ho obaja partneri dobrovoľne príjmu a rozvíjajú vzťah inými spôsobmi.“ (Skočovský K., PhD.)
