Ak sa pozrieme na svoj život, v ktoromkoľvek momente zistíme, že je jedinečný, nežijeme ho sami a snažíme sa ho ovplyvniť, aby sa nám žil ľahšie. Ak sa už dlhší čas nič výnimočné nestalo, povieme si, že máme nudný život. Ak sa toho naopak za krátky čas udeje viac, máme pocit, že je to už priveľa a že každý deň končíme s dušou na jazyku. Vtedy už nemáme silu na to, aby sme si uvedomili jedinečnosť svojho života. Môžeme pociťovať nepokoj, nespokojnosť či krivdu.
Mohli by to zachrániť ľudia okolo nás. Rodičia, súrodenci, manželia, deti, duchovná rodina či duše inak spriaznené. Mohli, ale nemusia.…
Na začátku každého roku nás v ústředí LPP čeká vždy pár administrativních povinností – účetnictví, inventura materiálů, ale také „inventura“ naší práce za uplynulý rok. Zatímco administrativa je tak trochu nutné zlo, při sestavování zprávy o činnosti se mi vybavuje spousta setkání, rozhovorů, e-mailů… Radosti, očekávání i obavy mnoha snoubeneckých párů, které se na společnou cestu teprve vydají. Doprovázení těch, kteří se z nějakého důvodu nemohli zúčastnit kurzu – radost z toho, jak jsou s každým dalším záznamem jistější ve vyhodnocení svých cyklů. Složité životní nebo zdravotní okolnosti, které řeší spousta manželů. Opakovaná ujištění, že antikoncepce a asistovaná reprodukce nevyřeší těžkosti, které mnohé trápí, že je třeba hledat skutečná řešení a skutečnou pomoc, i když to možná bude stát víc úsilí a osobní angažovanosti.