Pred skoro pol storočím, v septembri 1979 odznela na svätopeterskom námestí prvá katechéza Teológie tela sv. Jána Pavla II. Svätý pápež daroval Cirkvi a obzvlášť manželom v cykle 129 prednášok dar umožňujúci porozumieť manželstvu, láske a sexualite.
Hoci mnoho manželov sa už s pojmom Teológia tela stretlo, len málokto si tieto katechézy, ktoré vyšli knižne pod názvom Ako muža a ženu ich stvoril, prečítal. Možno aj preto často dostávam do internetovej poradne LPP maily s otázkami: Je to hriech? Nie je to hriech? Je to dovolené? Zakázané?
„Ak niečo považujeme za veľmi príťažlivé a príjemné a pomáha nám to budovať puto, obšťastňuje nás to a nie je to hriech, prečo to nevyužiť?“ (Ksawery Knotz)
Toto zamyslenie píšem predovšetkým manželom, ktorí majú v dôsledku výchovy v pôvodnej rodine úzkostlivé až škrupulantské svedomie, sú príliš opatrní, akoby zviazaní neviditeľnými lanami otázok typu „čo ak je to hriech“, a preto radšej „nerobia nič“. Ich motiváciou je strach. Je ťažké prejsť potom v manželstve z „nesmieš“ na „môžeš“ – a s vášňou.
Kľúčom k zmene nie je posúvanie hraníc ani oslabovanie svedomia. Veď je pravda aj to, že „telo si žiada, čo je proti duchu. A duch, čo je proti telu (Nasledovanie Krista, Tomáš Kempenský). Nejde o to, aby sme hovorili – veď keď je to z lásky, je to všetko ok. Ide o to, aby sme si očistili pohľad a skúsili sa na telo a všetko s tým spojené pozrieť novými očami.
Boh sám prišiel na svet v tele. O pár dní si to budeme pripomínať: telo, ktoré rástlo v lone Panny, ukrylo Boha. Telo Panny a Matky ochraňoval Jozef – neublížil jej, chránil ju a miloval.
Ani my nie sme netelesné bytosti. Náš duch sa realizuje prostredníctvom tela – v tele žijeme i milujeme, v tele odovzdávame život, a keď sa v manželskom spojení darujeme, vydávame svoje telo – tak ako Kristus nám dáva svoje telo... Už nemáme viac čo dať, ako keď darujeme sami seba. Úplný dar svojho tela je znamením a potvrdením sebadarujúcej lásky, ktorú sme si sľúbili pri sobáši – a vždy nanovo má byť manželské sebadarovanie obnovou tohto sľubu.
Ak dávam svoj darček, je dôležité aj to samotné odovzdanie daru, príprava, to, ako je zabalený. Je iné dostať darček zabalený v peknej krabičke ozdobenej stužkou, keď už samotné očakávanie a rozbaľovanie prináša radosť, ako keby obdarovaný dostal „len tak“ – niekde položený.
Keď dávame v intímnom telesnom spojení dar seba samých, dajme si záležať aj na „obale“ – na odovzdaní. Čo poteší môjho manžela, manželku? Možno to bude príprava už pár hodín vopred – uložiť deti, navodiť príjemnú atmosféru... niekoho poteší dobrá večera (ktorú nemusí vždy chystať len manželka), pre niekoho je impulzom zmena miesta, pre iného vôňa... ale nič z toho sa neurobí samo od seba.
A ešte jedna dôležitá poznámka: únava je zabijak. Ak sme unavení a manželský vzťah odsúvame na posledné miesto, bude to poznať. Je potrebné – a veľmi rentabilné – investovať úsilie do vzťahu. Ak nás vedie túžba milovať a obdarovať, nebojme sa inšpirácií. Nebojme sa spýtať, čo by urobilo radosť tomu druhému. Aj keď sa staráme o telo, je to láska.
Čo teda urobíme dnes pre náš vzťah? Kvalitné jedlo? Viac spánku? Naplánovanie víkendového pobytu? Alebo príjemného večera? Alebo konkrétnejšie: čo môžem ja urobiť dnes pre svojho manžela, manželku? Objatie iste nebude zlým odrazovým mostíkom pre ďalšie prejavy lásky.
Mária Schindlerová
