Používame cookies. +

Ako vníma kresťanská manželská etika občasné dominantné a submisívne predstavy počas sexuálneho styku, ako aj mierne sado-maso (bez ublíženia na zdraví), ak to po vzájomnom rozhovore obom manželom vyhovuje?

Dobrý deň,

ďakujeme za dôveru, s ktorou ste sa obrátili na etickú poradňu Ligy pár páru.

To, že sa manželia vzájomne na niečom dohodnú, neovplyvňuje mravnú povahu skutku. Teda aj keď napríklad manželom vyhovuje spôsob, aký ste načrtli, katolícka sexuálna etika sa s ním nestotožňuje.
Ak dobre rozumiem Vašej otázke, ide o predstavy alebo praktiky formou „hry“, kedy sú partneri v úlohách dominantnej a submisívnej, ako „pán a sexuálny otrok“, používajú pri tom rôzne pomôcky ako napr. putá, zväzovanie, bičík, bitku... všetko, čo môže vyjadriť to „panovanie“ nad druhým, vrátane agresívneho správania, príkazov alebo zákazov. Cieľom je vyvolať väčšie vzrušenie, intenzívnejšie prežívanie sexuálneho aktu.

Ako som už napísala, katolícka sexuálna etika sa s takýmto postojom absolútne nestotožňuje.
Prečo?
Podstatou manželského aktu má byť úprimný dar seba samého. Takéto sebadarovanie je možné len v láske. Láska vylučuje vzťah „pán a otrok“, hoci aj len formou „hry“. Katolícka sexuálna etika hovorí, že manželský akt, aby bol pravým manželským aktom, musí okrem toho, že nie je vedome vlastným zásahom zneplodnený, byť aj symbolom jednoty manželov na duchovnej úrovni. V dominantnej a submisivnej pozícii, či pri praktikách mierne sado-masochistických nie je možné vyjadriť túto jednotu – ani reálne, ani symbolicky. Môže byť vari hra na znásilnenie, alebo akýkoľvek nátlak tým pravým vyjadrením lásky?

Okrem toho sexuálna etika ako taká vychádza z rovnakej dôstojnosti oboch partnerov, muža i ženy. Je nutné, aby bol zachovaný medzi nimi vzájomný rešpekt a úcta. Osoba nie je vec a nemôže by ani predmetom. Katolícka sexuálna etika pripomína vo viacerých svojich dokumentoch, že osoba nemôže byť pre druhú nikdy objektom – dokonca varuje pred tým, aby sa nestala žena pre muža len predmetom sexuálneho uspokojenia – a to ani v manželstve, a rovnako napr. aby sa muž nestal pre ženu objektom v tom, že ho využíje len ako „inseminátora“, hoci aj z dobrej túžby mať dieťa.
Jednoducho nikdy nemôžeme vládnuť nad druhým človekom, ani nad jeho telom. Máme právo darovať sa, ale nemáme právo si tento dar z druhej strany vynucovať.
To píšem len preto, aby bolo zrejmé, že vždy treba rešpektovať druhého človeka ako osobu s jej právami a dôstojnosťou, ktoré má aj vtedy, keď by sa ich sama chcela zriecť.

Istý psychológ po skúsenostiach s manželským poradenstvom napísal, že mnohokrát si neuvedomujeme dôležitú skutočnosť: sex je progresívny. To znamená, že chce stále viac. Stále budeme v pokušení myslieť si, že niečo nové nám môže priniesť väčšiu rozkoš.
Najprv zaľúbeným stačí držať sa za ruku, potom ich napĺňa bozk, potom hlbší bozk, potom ich to tťahá stále k telesnému splynutiu. A potom sa budú ozývať túžby ešte vyskúšať niečo nové, čo ponúka okolie – médiá, trh...
Ako prostriedok odporúčal pridať do vzťahu viac nesexuálnych dotykov, prejavenia spolupatričnosti a nežnosti v rôznych príjemných formách prejavených dotykom a fyzickým kontaktom: objatie, pohladenie, sedenie tesne vedľa seba a pod...

Pretože ste sa pýtali na kresťanský pohľad, prikladám aj druhý text – je z pripravovaného článku, zatiaľ nezverejneného a ponúka širšie súvislosti katolíckej sexuálnej etiky, ak by Vás zaujímali.

S pozdravom,
Schindlerová Mária, etická poradňa LPP