Dva týždne z tohtoročného októbra bol život Bratislavy a jej obyvateľov obohatený o ľudové misie – mestské aj farské. V Dúbravke sme atmosféru farských misií mohli zažiť aj my, nakoľko tam boli pátri lazaristi a opäť nás pozvali osloviť ľudí katechézou „Katolícke manželstvo za dverami spálne“. Sme vďační, že pátri Kristián Libant (prvý zľava), Stanislav Bindas(v strede) a Ondrej Skočík
zo slovenského a českého misijného tímu boli ochotní odpovedať na naše otázky a môžeme vám v tomto čísle Novín z rodiny LPP ponúknuť rozhovor s nimi.
1) Ľudové misie robia viaceré rehoľné spoločnosti. Aký je rozdiel medzi misiami lazaristov (vincentínov) a misiami, ktoré robia napr. redemptoristi?
Na Slovensku dávajú misie iba rehoľné spoločnosti. Trvajú väčšinou 8 dní. Za ich základnú štruktúru vďačíme redemptoristom, ktorí ako prví začali po nežnej revolúcii dávať ľudové misie. Všetky misie majú jedno spoločné – povzbudiť ľudí k životu podľa Evanjelia, ktorý v dnešnej dobe vôbec nevyšiel z módy. Bol, je a vždy bude „in“, pretože sa opiera o Boha a On je začiatok i koniec, Pán času i večnosti. Boh nás cez misie volá k svätosti a každá rehoľná spoločnosť vkladá do misijného ohlasovania práve túto myšlienku. Vkladá ju svojim vlastným originálnym spôsobom v duchu tradície zakladateľa. Našou charizmou je darovať ľuďom pokoj duše cez sviatosti, osobitne cez generálnu svätú spoveď. Práve generálna spoveď, ktorú si vykonal umierajúci vidiečan, zapálila vo sv. Vincentovi de Paul, našom zakladateľovi, myšlienku založiť spoločnosť kňazov na ohlasovanie evanjelia cez ľudové misie vo farnostiach a naša spoločnosť ich robí už od r.1617. Počas misií nie je dôležitým len to, aby sa niečo v našom živote, čo nie je v súlade s Evanjeliom, skončilo, ale dôležitým je súčasne aj to, aby sa človek pre niečo rozhodol. Na to sa zameriavajú témy druhej polovice misijného týždňa, keď hovoríme o Ježišovi, o láske, o viere a o modlitbe. Toto celé naše pozemské snaženie by sme mali prežívať blízko pri Panne Márii, ktorá má v našich misiách osobitné a neopakovateľné miesto. Naše misie sa vždy konajú v spolupráci s celou vincentskou rodinou – v spolupráci so sestrami vincentkami, mariánskou mládežou, Združením zázračnej medaily a všetkých našich laikov. Naším špecifikom je oproti misiám iných reholí aj rozdávanie darov nebies, ktorými sú „zázračná medaila“, zelený a červený škapuliar.
2) Spomenuli ste prípravu na sviatosť zmierenia. Manželský sexuálny život a všetko čo s ním súvisí, sú témy, do ktorých sa zvyčajne nikomu nechce. Mnohí manželia nechcú, aby im niekto do toho hovoril a mnohí kňazi sa tejto téme vyhýbajú. Aké sú reakcie ľudí na našu katechézu?
P. Kristián: Mojou skúsenosťou je, že misie sú osobitým, Bohom požehnaným časom, kedy sú ľudia viac otvorení na Slovo, ktoré sa im dáva. A tak pri našich dlhých prípravách na sviatosť zmierenia sa prechádzajú rôzne témy. Ľudia povzbudení k tomu, aby si urobili poriadok vo svojom duchovnom živote, sa v spovedi vracajú k veciam, ktoré ich v podvedomí tlačia a životným ranám, ktoré ešte nie sú zahojené a častokrát sa s nimi ešte nikomu nezdôverili. Začínajú akoby nový duchovný život, a preto sú otvorení aj témam, o ktoré sa predtým nezaujímali.
P. Stanislav: Moje skúsenosti z Moravy a z Čiech sú veľmi pozitívne. Ľudia sú milo prekvapení ako a akým krásnym spôsobom sa dá rozprávať o tak citlivých témach. Po jednej takejto katechéze, ktorej sa zúčastnila aj jedna neveriaca pani, ktorá prišla so svojou známou, povedala: „…nemyslela som si, že katolíci a Cirkev takto zmýšľajú o sexualite a pohlavnom živote. Žiaľ, môj názor bol pomýlený, ďakujem vám za toto stretnutie.“
P. Ondrej: Mal som skúsenosť, že ľudia, ktorí sa boli vyspovedať v utorok alebo v stredu doobeda, vo štvrtok sa prišli ešte dovyspovedať z vecí, ktoré sa dopočuli na vašej katechéze, ktorá veľmi otvorene hovorí o intímnom živote v manželstve a o tom, do akého kurzu nás chce naviesť dnešná konzumná spoločnosť. Otvorenosť v týchto veciach pri misiách je veľmi dôležitá a som rád, že o tom nemusíme hovoriť my kňazi, ale ľudia, ktorí žijú v manželstve a vedia, o čom to je a ako to je.
3) Páter Ondrej, ty si raz službu LPP prirovnal službe proroka Jeremiáša. Prečo?
Jeremiáš bol „väzeň z povolania“, kvôli tomu, čo hlásal v mene Boha. LPP má ťažkú pozíciu, pretože ste v podobnej situácii. Ľudia dneška si zvykli žiť pohodlne, hedonisticky a to aj v intímnej oblasti. LPP práve tu prichádza s niečím, čo človeka „obmedzuje“ alebo nedovoľuje mu vždy mať všetko a hneď. Dnešný človek už nevie čakať, odoprieť si, urobiť si násilie, zaprieť sa. Toto všetko sú totiž slová, ktoré idú proti duchu dnešnej konzumnej doby. Preto prichádzať s posolstvom, ktoré aj mnohí veriaci neuznávajú alebo nepraktizujú, je náročné a môže človeka znechutiť, keď ho druhí neprijímajú. Ešteže to nie je ani ľudský výmysel, ani Cirkev to nikde neobjavila, ale toto posolstvo, ktoré LPP ponúka, je čisto Božie, vychádzajúce z prirodzenosti života, a jedine v tomto poriadku môže človek byť spokojný a šťastný. Je úžasné, že Boh vždy posiela poslov pravdy, ktorí hovoria, ako to je aj v tejto dôležitej oblasti manželského spolužitia.
4) Páter Kristián, na záver každej misijnej sv. omše povieš vtip. Prečo? Mohli by sme aj tento rozhovor zakončiť niektorým vašim obľúbeným?
Myslím, že ľudia lepšie prijímajú vážne veci, ak sa im podávajú humorným spôsobom. Snažím sa o to a s humorom hovorím, že keď poviem vtip, aspoň niečo si ľudia z omše zapamätajú. Mnohí opakujú vtip doma a tým otvárajú tému misií aj ľudom, ktorí na misijnom programe z rozličných dôvodov chýbali. Aj týmto hľadám spôsob, ako sa dostať k tým, ktorí zostávajú obrnení vo svojich predsudkoch.
"Rozprávajú sa dve deti:
– Z čoho má tvoj otec takú veľkú hrču na hlave?
– Z modlitby.
– Ako môže mať z modlitby takú hrču?
– Modlili sme sa celá rodina a keď sme prišli k prosbe „zbav nás zlého“, tak sa otec pozrel na mamu. No a ona si to všimla. "
"Prajem vám, aby vás modlitba nikdy nebolela."
Ďakujeme za rozhovor.