Prvé tri deti som dojčila približne rok a plynule sme prešli na fľašu a kravské mlieko. To som ešte nepočula o ekologickom dojčení a nevedela som ani o jeho vplyve na predĺženie neplodnosti po pôrode.
Štvrté dieťa – dcérku – som dojčila už vedome bez fľaše a cumlíka, praktizovali sme všetky zásady ekologického dojčenia. Zvládli sme aj menšie krízy a dcérka bola dojčená tri roky, potom sa sama odstavila zo dňa na deň.
Po narodení piateho dieťaťa nastali problémy tam, kde som ich vôbec nečakala. Veď už som bola „skúsená“, povzbudzovala som aj mamičky, ktoré kojili prvý raz a boli sme spolu na izbe, najmä aby sa nevzdávali, učila som ich odsať prebytočné mliečko, odovzdávali sme ho na novorodenecké oddelenie.
Náš najmenší sa narodil tri týždne pred termínom, ale mal 3 kg, verila som, že zmocnie. No už v pôrodnici som si všimla, že niečo nie je v poriadku - začal strácať na váhe, zdalo sa mi, že sa nevie dobre prisať. Keď som to na vizite povedala, tak mu skontrolovali podjazykovú uzdičku a trošku ju nastrihli, no stále to nestačilo. A aj keď nepriberal, tak to nikto neriešil – váhový úbytok bol na hranici normy. No stále som mala pocit, že dobre nesaje. Na kontrole znovu reagovali tak, že tú uzdičku lekár nastrihol, je to vyriešené, nech som spokojná. No ťažko je byť spokojná, keď som cítila, že dobre nepapá. Váha klesala aj doma, mal málo pocikaných plienok - síce bol tíško, spokojný, ale strácal sa mi pred očami. Bolo zrejmé, že mlieko strácam - keď nie je odbyt, tak sa ani toľko netvorí. A rady typu „nestresuj sa, buď pokojná“ mi nešli vôbec zrealizovať, lebo ako môže byť mama pokojná, keď nemá čo dať svojmu dieťaťu? V lekárni som si kúpila senovku na podporu dojčenia, prvý raz v živote som kúpila odsávačku, najprv ručnú, potom elektrickú, vysala som naozaj každú kvapku... ale stále sa nevedel sám napapať.
A tu som spoznala sama, ako ma to kojenie trápi - chcela som, nešlo to. Na kontrole u lekárky to bolo týždeň čo týždeň rovnako: nepriberá, a ja som to cítila ako svoje zlyhanie: nedokážem svoje dieťa nakŕmiť. A tak tie prvé dni doma vyzerali asi tak, že on plakal od hladu a ja vedľa neho tiež.
Medzitým som kontaktovala dve laktačné poradkyne, jedna bola aj u nás a potvrdila mi, že je problém s tou uzdičkou, lebo malý nedokázal dať jazýček na spodnú peru. Dala mi hadičku, aby som mohla odstriekané mliečko dať synčekovi cez ňu.
Tak som prosila lekárku, aby nás niekam poslala, kde mu pomôžu. Na chirurgii mu to bez akejkoľvek anestézie chirurg strihol - držala som mu v perinke rúčky pri telíčku, sestrička mu držala hlavičku... bo taký drobučký a slabý... mal vtedy 2,5 kg. To som už skúšala dokrmovať aj Nutrilonom. Bola to pre mňa úľava, keď vypil 100 ml a spokojne zaspal. Na druhý deň sa mu podarilo napiť sa odo mňa mliečka - stále som sa snažila laktáciu udržať odsávaním - a keď 17-krát za sebou prehltol, bola som šťastná.
Myslela som si, že teraz sa už dojčenie samo rozbehne. Ale nestalo sa tak. Do 4. mesiaca som v prípade potreby dokrmovala Nutrilonom, ale stále som mu ponúkala aj materské mlieko. Naučil sa sať, no nikdy som nemala mlieka toľko, aby mu to úplne stačilo. Od 4. mesiaca sme dokrmovanie Nutrilonom vymenili za prvé príkrmy. Asi nikdy som tak nečakala na tú úľavu, keď už nebude dieťa závislé len od môjho mliečka.
Kŕmenie odstirekaným mliekom (alebo UM) cez hadičku
Predovšetkým som však musela zmeniť svoj postoj: nie som nedostatočná matka. Snažila som sa najviac, ako to len šlo. Viem, ako to nabúra psychiku, keď mi niekto opakoval - snaž sa, pôjde to, nesmieš dať umelé mlieko, musíš kojiť na požiadanie, skúšaj kontakt telo na telo... Snažila som sa maximálne, ale mala som aj rodinu a ďalšie štyri deti... ešte sme robili posledné práce na dome, občas prišli starí rodičia, návštevy. Myslím, že aj ja som mala čo robiť práve s tým, že som sa necítila byť dobrou matkou... iste v tých začiatkoch ovplyvňujú myslenie aj hormóny a únava.
Manžel bol zlatý, snažil sa ma podporiť a bol trpezlivý. A ešte mi bola veľmi blízka sv. Zélia, matka sv. Terezky. Ona tiež nemohla kojiť a Terezku v noci niesla dojke... vzdať sa dieťaťa na cca 2 roky, aby prežilo... to musela byť veľká láska a obeta.
Dnes má náš najmladší 20 mesiacov a stále ho dojčím. Nechcem ho nasilu odstaviť, veď je to už pravdepodobne naše posledné dieťa, a tak si vychutnávam tú radosť zo vzájomnej blízkosti. A je to iné aj v tom, že dnes už nie je závislý len od materského mlieka. Neviem, nakoľko sa na tých ťažkých začiatkoch podpísal aj môj vek – mám už viac ako 40. som vďačná Bohu za to, že mám zdravé dieťa, že som všetky deti mohla kojiť, aj za to „zachránené“ dojčenie. Ale viem, že už nikdy nebudem považovať dojčenie za takú samozrejmosť, ktorá je plne v rukách ženy, a nikdy si nebudem myslieť o matke, ktorá dokrmuje, že zrejme neurobila všetko, čo mohla. Nie som zástancom toho, aby sa pri prvých ťažkostiach siahlo po umelom mlieku. No v našom prípade nám to pomohlo kojenie udržať.
Áno, kojenie je dar, je to spôsob, ako matka dáva dieťaťu sama seba. Ale toto darovanie sa môže mať aj inú podobu. A každá matka chce svojmu dieťaťu to najlepšie – aby prežilo, prospievalo, rástlo... Chcem povzbudiť mamičky, ktoré zakúsili alebo zakusujú problémy s dojčením, aby sa nevzdávali a vyhľadali pomoc. Ale ak to nepôjde, aby sa nepovažovali za menej dobré mamy. A ďakujem všetkým chápajúcim a empatickým ženám, ktoré som počas tejto svojej skúsenosti stretla.
Mária