Dnes som sa dala do debaty s kamarátom - katechétom na cirkevnej škole o prípustnosti užívania antikoncepcie. Bola som sklamaná z jeho zľahčovania problému, snažila som sa obhájiť čistotu manželského života. Keďže máme obidvaja za sebou teológiu a učil nás rovnaký profesor na TI a kamarát tvrdil, že od neho má, že antikoncepcia nie je vždy zlá, začala som hrabať v zošitoch z morálky a naozaj, ako jeden dôvod, kedy je užívanie povolené bol: u dojčiacich žien, ktoré sa snažia oddialiť ďalšie tehotenstvo. Bola som zaskočená, nepamatám si, že by sme sa to učili. Žijem v manželstve 10 rokov, máme 3 deti, používame STM a viem, že to ide aj bez liekov. Je vôbec v Cirkvi nejaký jednotný názor na túto vec? Aj kňazi sa rozchádzajú v tejto otázke, čo je škoda.
Ďakujem Vám za Vašu otázku, aj za Vaše svedectvo a to, že ste sa usilovali obhájiť manželskú čistotu. Veľmi ma Vaše riadky potešili. Máte pravdu Vy – antikoncepcia je mravne zlá, jej používanie je objektívne zlo a hriech a táto mravná norma nepripúšťa výnimky. Pre upresnenie však treba rozlíšiť, že pod pojmom antikoncepcia myslíme všetky prostriedky a postupy, ktoré majú za cieľ vedome urobiť sexuálny akt neplodným v ktorejkoľvek fáze - od vzniku prvojadier spermie a vajíčka až po samotné spojenie.
Preto do tejto veľkej skupiny patrí antikoncepcia hormonálna vo všetkých formách, bariérová – tak mužská ako ženská, chirurgická – úmyselná sterilizácia a taktiež antikoncepcia behaviorálna – teda v správaní človeka – prerušovaný styk, petting, orálny sex, análny sex ako náhrada sexuálneho aktu a pod.
Ale nepovažujeme za antikoncepciu to, keď niekto užíva hormonálne prípravky ako terapiu, nie ako antikoncepciu – aj keď vieme, že ich užívanie spôsobuje neplodnosť – teda ak nejaká žena užíva „antikoncepciu“, nemusí to byť nutne „antikoncepcia“ v pravom zmysle slova, pokiaľ je zároveň zachovaný tzv. zákon proporcionality, čo znamená, že úžitok z terapie je väčší ako nežiaduce účinky.
To, čo Vy spomínate, je však iné. Je smutné, že vyučujúci na teologickej fakulte učí niečo, čo je v rozpore s učením Magistéria – ale žiaľ, nie je to ojedinelá skúsenosť. V Cirkvi existuje jednotný názor – samozrejme, myslím tu na Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý nás usmerňuje a formuje nám svedomie. Vo veciach viery a mravov Cirkev v tejto oblasti vždy učila to isté a toto učenie je zhrnuté v encyklike Humanae vitae, neskôr v exhortácii Familiaris Consortio, potom osobitne v diele blahoslaveného Jána Pavla II. - v Teológii tela... Nikde neexistuje žiaden podklad na to, aby bola počas dojčenia, kým žena nemá cykly, udelená nejaká výnimka – to by sa priečilo princípom manželstva ako sviatosti, aj princípom samotnej manželskej čistoty. Neviem, aký podklad uviedol spomínaný vyučujúci – či to neprezentoval len ako svoj názor. Ani knihy, ktoré majú cirkevné schválenie, ešte nie sú zárukou ortodoxnej katolíckej náuky. Napr. nedávno som prečítala brožúrku „Antikoncepcia – a čo na to Cirkev?“, a aj v tejto sú vyjadrenia minimálne nepresné – hoci autor, verím, sa úprimne snaží o to, aby antikoncepciu predstavil ako zlo.
To, že sa kňazi rozchádzajú vo svojich názoroch, je taktiež smutné – ale oni sami, ich názory netvoria náuku Cirkvi, tak ako názory nás veriacich, ktorí tvoríme Cirkev, neurčujú mravné normy. Tie nie sú vecou dohody a názoru.
Dalo by sa veľa písať o tom, či vôbec veríme, že Duch sv. sprevádza svoju Cirkev, a teda že to, čo Magistérium učí, je pravda a nezmeniteľné – v tomto je tá neomylnosť, čo sa týka viery a mravov. Ale veď to iste viete, keď ste teológiu študovali.
Ale späť k tomu „jednotnému názoru Cirkvi“: Uvediem pár citácií, ktoré by mali potvrdiť to, že používanie antikoncepcie je objektívne hriechom (váha hriechu už závisí od viacerých skutočností – poznanie človeka, okolnosti a pod. - ale ten samotný predmet skutku – antikoncepcia – je vždy zlo).
...Cirkev vždy učila o vnútornom zle antikoncepcie, teda každého manželského úkonu, ktorý je úmyselne učinený neplodným. Toto učenie je definitívne a nemeniteľné. Antikoncepcia sa vážne protiví manželskej čistote, je zameraná proti dobru odovzdávania života (plodný aspekt manželstva) a proti vzájomnému darovaniu sa manželov (spojivý aspekt manželstva), raní pravú lásku a odmieta zvrchovanú úlohu Boha pri odovzdávaní života.
Špecifické a vážnejšie mravné zlo spočíva v používaní prostriedkov, ktoré majú abortívny efekt, totiž že zabraňujú práve oplodnenému embryu zahniezdiť sa, alebo spôsobujú jeho vypudenie.
Správanie sa manželov, ktorí sú stále podstatne otvorení daru života, ale používajú svoju intímnosť len v neplodných obdobiach, je celkom odlišné od akejkoľvek antikoncepčnej praxe, pokiaľ ich k tomu vedú vážne dôvody zodpovedného rodičovstva.
(Sprievodca pre spovedníkov o niektorých morálnych témach týkajúcich sa manželského života)
Manželský akt, ak má byť skutočným a pravým manželským aktom, musí si zachovať oba významy: zjednocujúci tým, že symbolizuje jednotu manželov na duchovnej úrovni (jedno telo); plodivý význam tým, že symbolizuje prijatie druhého ako potenciálneho rodiča, t. j. je uskutočnený spôsobom, akým sa odovzdáva život („otvorený životu“).
„V prípade umelého oddelenia týchto dvoch významov síce dochádza v manželskom styku ku skutočnému telesnému spojeniu, ale to nezodpovedá vnútornej pravde a dôstojnosti osobného spoločenstva: communio personarum. Takéto spoločenstvo totiž vyžaduje, aby „reč tela“ bola vzájomne vyjadrená v celej pravde svojho významu.“
Význam je niečo, čo sa viaže na symbol – na symboliku tiel manželov. Zjednocujúci význam má vtedy, ak ich telá symbolizujú jednotu manželov na duchovnej úrovni, keď sa skutočne stávajú jedným telom, ak ich telá ako symbol vyjadrujú jednotu Krista a Cirkvi a vyjadrujú ju prorockým spôsobom.
xxx
Encyklika Veritatis splendor jasne potvrdzuje, že sú skutky, ktorých voľba nepripúšťa výnimky:
„O skutkoch vnútorne zlých, týkajúcich sa prostriedkov zabraňujúcich počatiu, pomocou ktorých sa manželský akt dobrovoľne stáva neplodným, pápež Pavol VI. učí toto: „Aj keď sa niekedy pripúšťa menej ťažké zlo, aby sa predišlo nejakému väčšiemu zlu alebo aby sa podporilo nejaké závažnejšie dobro, predsa nikdy nie je dovolené, a to ani z najvážnejších dôvodov, konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim 3,8); totiž zamerať vôľu na to, čo z vlastnej povahy presahuje mravný poriadok, a preto ho treba hodnotiť ako nedôstojné človeka, a to aj v prípade, že by sa tým chceli brániť alebo zveľaďovať dobrá jednotlivcov, domácností alebo ľudskej spoločnosti.“
Ak sú skutky vnútorne zlé, môže sa stať, že správny úmysel alebo mimoriadne okolnosti síce zmenšujú ich zlo, ale odstrániť ho nemôžu: sú to "nenapraviteľné" zlé skutky a samy osebe a samy v sebe nemôžu byť zamerané na Boha ani na dobro osoby: "Keď už sú samy skutky hriechmi," píše sv. Augustín, "ako krádež, cudzoložstvo, rúhačstvo alebo im podobné, kto by mohol tvrdiť, že ak sa konajú z dobrých príčin, už nie sú hriechmi, alebo – čo je ešte absurdnejšie – sú hriechmi ospravedlnenými?" (VS 80).
Preto okolnosti či úmysly nikdy nebudú môcť vnútorne nesprávny skutok zmeniť kvôli jeho predmetu na skutok "subjektívne" bezúhonný alebo taký, ktorého voľbu možno ospravedlniť. ...skutky, ktorých predmet "nemôže byť zameraný" na Boha a je "nedôstojný ľudskej osoby", sa vždy a v každom prípade protivia tomuto dobru. V tomto zmysle rešpekt voči normám, ktoré takéto skutky zakazujú a sú zaväzujúce vždy a navždy, čiže bez akejkoľvek výnimky, nielenže neznehodnocuje správny úmysel, ale dokonca určuje jeho základný význam“ (VS 82).
„Cirkev nie je ani tvorcom, ani svojvoľným posudzovateľom tejto zásady. V poslušnosti pravde Krista, ktorého obraz sa odráža v dôstojnosti a prirodzenosti ľudskej osoby, Cirkev vykladá mravnú normu a predkladá ju všetkým ľudom dobrej vôle, pričom neskrýva, že vyžaduje zásadný odklon od polovičatých riešení a dokonalosť“ (VS 95).
Toto je zopár citácií, ktoré sú určite veľmi jasné a zreteľné. Viem, že je literatúra, ktorá mnohých pomýli a zneistí, ale vždy je potrebné skúmať, či je v zhode s učením Cirkvi. Ešte mi teraz napadá, že určite aj v Katechizme Katolíckej cirkvi je v časti o manželstve vyjadrený postoj k Cirkvi k antikoncepcii – predpokladám, že ho máte doma a katechéta, s ktorým ste hovorili, by ho mal mať k dispozícii tiež.
Pozdravujem Vás a prajem od Pána požehnanie vám i vašej rodinke.
Mária Schindlerová, etická poradňa LPP