Nedávno som prečítala diskusný príspevok o tom, ako bola gynekologička prekvapená, keď potvrdila žene tehotenstvo a tá sa úprimne zaradovala. Vraj dnes začína byť zvyčajnou (alebo aspoň častejšou) reakciou na potvrdenie tehotenstva strach a zdesenie, nie radosť. Toľko skúsenosť z jednej obyčajnej gynekologickej ambulancie.
A pred časom naši priatelia, ktorí sa učili STM, tiež zistili, že dieťatko sa ohlásilo skôr, než ho pozvali. Nie, neboli zdesení – ale tá radosť musela akosi dozrieť a nepomohlo ani to, že na toto očakávanie druhého dieťatka reagovali pozitívne len niektorí. Iní sa divili, čo tak skoro (rozdiel medzi deťmi je rok a 9 mesiacov), a niektorí rezignovane priznali – aj my používame PPR, aj my máme dieťa neplánovane.
Na internetových diskusiách dnes povedia ľudia takmer všetko. A priznávajú aj to, že majú dieťa aj pri používaní antikoncepcie – zlyhal kondóm, zlyhala HA, „dávali si pozor“, a aj tak… atď.
Nechcem teraz rozoberať príčiny neplánovaných tehotenstiev. Vieme, že ide buď o zlyhanie užívateľa, alebo o zlyhanie metódy (resp. antikoncepcie). Recenzované odborné štúdie potvrdili, že spoľahlivosť PPR je pri správnom používaní vyššia ako kondóm či prerušovaný styk, vyrovná sa spoľahlivosťou dvojzložkovej hormonálnej antikoncepcii. Iste – nepopierame, že to „správne používanie“ zahŕňa aj dávku sebadisciplíny, ochoty učiť sa, aj čas potrebný na získanie skúsenosti a istoty pri praktizovaní PPR.
Chcem hovoriť o niečom inom. Všimla som si, že užívatelia antikoncepcie nemajú problém priznať, že majú neplánované dieťa, kým používatelia PPR áno – aspoň vo všeobecnosti.
Prečo? Zrejme preto, lebo je ľahšie preniesť zodpovednosť na antikoncepciu (ako jedna moja kolegyňa kedysi povedala – na bohyňu „Cilest“), lebo tým vlastne akoby hovorili: my za to nemôžeme. Ale tí, čo používajú PPR, za to „môžu“ (aspoň si to myslia) a neraz to priznanie neplánovaného tehotenstva vnímajú doslova ako zlyhanie – a to sa už nie ľahko priznáva.
No teraz mi nejde o to, kto urobil či neurobil chybu, či je na vine antikoncepcia alebo metóda, alebo užívateľ…
Pýtam sa: Čo sa to s nami stalo? Prečo sa nedokážeme tešiť zo života? Prečo nás to potenciálne počatie dieťaťa tak desí? Jasné, ja viem – výdavky, námaha, prebdené noci, neskôr náklady na štúdium, obmedzené bývanie… Vidíme len to, čo dieťa berie, a v oveľa menšej miere to, čo nám dáva – už len to, že samo jeho bytie je hodnotou, a to pozitívnou, je dobrom. Dieťa nás mení. Mení manželov na rodičov, vytvára rodinné spoločenstvo, priestor na darovanie lásky medzi súrodencami, umocňuje schopnosť prispôsobiť sa.
Nechcem, aby si niekto myslel, že nemáme byť zodpovední – to nie. Len chcem, aby sme vedeli, že nie sme až takí páni nad životom a že nemáme všetko pod kontrolou. Musíme sa naučiť prijať aj to, že občas ani sami seba.
Ten mladý otec z úvodu článku povedal, ako mu v modlitbe Pán dal svoje slovo: „Dal som vám život, a nie smrť.“ To mu pomohlo vyrovnať sa s tou informáciou, keď neplánovane zistili, že Pán im zveruje ďalšie dieťa, a tešiť sa na jeho narodenie. Nech je to povzbudením aj pre nás. A pre všetkých tu mám pár návrhov – drobných, maličkých skutkov, ktoré by vyjadrili našu radosť zo života – aj z toho nečakaného:
– uvoľniť miesto tehotnej žene,
– byť trpezliví v kostole pri deťoch,
– usmiať sa na mamičku s kočíkom,
– ak sa v okolí narodí dieťa, vyjadriť svoju radosť – aspoň popriať všetko dobré,
– nepýtať sa „a to ste chceli/plánovali?“...
A ešte si skúsme pripomenúť, čo napísal v Roku rodiny svätý Ján Pavol II. v Liste rodinám (1994):
Proces počatia a vývoja v materskom lone, pôrodu a narodenia vytvára vhodný priestor, aby sa nové stvorenie mohlo ukázať ako „dar“: takým totiž je od začiatku. Vari by bolo možné inak označiť túto krehkú a bezbrannú bytosť, vo všetkom závislú od rodičov a im úplne zverenú? Novorodenec sa dáva rodičom faktom príchodu do života. Už jeho bytie je dar, prvý dar Stvoriteľa stvoreniu.
V novorodencovi sa uskutočňuje spoločné dobro rodiny. Ako spoločné dobro manželov nachádza zavŕšenie v manželskej láske, tak spoločné dobro rodiny sa realizuje prostredníctvom tej istej manželskej lásky, konkretizovanej v novorodencovi. V rodokmeni osoby je zapísaný rodokmeň rodiny, ktorý sa uchováva v pamäti prostredníctvom zápisu v registroch krstov, i keď tieto sú iba spoločenským dôsledkom faktu, že „prišiel na svet človek“ (Jn 16,21).
Ale je naozaj pravda, že nová ľudská bytosť je darom pre rodičov? Darom pre spoločnosť?
Nie je to na prvý pohľad očividné. Narodenie nového človeka sa zavše chápe ako jednoduchý štatistický údaj, registrovaný ako mnohé iné v demografických súhrnoch.
Zaiste, narodenie človeka znamená pre rodičov ďalšie námahy, nové ekonomické zaťaženie, iné praktické úpravy: to sú motívy, ktoré by ich mohli privádzať k pokušeniu neželať si už ďalšie narodenie. V niektorých spoločenských a kultúrnych kruhoch toto pokušenie značne zosilnelo.
Teda dieťa nie je dar? Prichádza iba, aby bralo, a nie aby dávalo?
To je niekoľko znepokojujúcich otáznikov, spod tlaku ktorých sa súčasný človek len ťažko oslobodzuje.
Dieťa prichádza, aby obsadilo priestor, zatiaľ čo vo svete, ako sa zdá, je stále menej priestoru.
Je teda ozaj pravda, že dieťa neprináša nič pre rodinu a pre spoločnosť?
eď či zas nie je onou „čiastočkou“ spoločného dobra, bez ktorého ľudské spoločnosti sa trieštia a vystavujú sa nebezpečenstvu, že zaniknú? Ako to nevidieť?
Samo dieťa sa dáva ako dar svojim bratom, sestrám, rodičom, celej rodine. Jeho život sa stáva darom pre samotných darcov života, ktorí nemôžu necítiť prítomnosť dieťaťa, jeho účasť na svojej existencii, jeho prínos ich spoločnému dobru a dobru rodiny.
Toto je pravda, ktorá svojou jednoduchosťou a hĺbkou zostáva očividná napriek zložitosti a tiež prípadnej patológii psychologickej štruktúry niektorých osôb.
Mária Schindlerová